Beatifikácia Oscara Romera sa uskutoční 23. mája tohto roku

Dátum blahorečenia Oscara Romera bol stanovený: obrad blahorečenia sa bude konať v San Salvadore 23. mája. Oznámil to dnes Mons. Vincenzo Paglia, postulátor kauzy beatifikácie arcibiskupa mučeníka Romera pri príležitosti svojej návštevy El Salvadoru. Arcibiskup Romero bol zavraždený z nenávisti k viere 24. marca 1980.

Oficiálne oznámenie o dni slávnostného obradu, ktorému bude predsedať prefekt Kongregácie pre svätorečenie, bolo vydané v predvečer ďalšieho výročia: zavraždenia salvádorského jezuitu otca Rutilia Grande, ku ktorému došlo 12. marca 1977, tri roky pred smrťou arcibiskupa Romera. Otec Rutilio, zastrelený spolu s dvomi roľníkmi, keď išiel sláviť svätú omšu vo vidieckej oblasti, bol prvou obeťou série zločinov proti duchovenstvu v krajine.

Aj v prípade tohto jezuitského kňaza sa na začiatku januára začal proces svätorečenia, iniciovaný diecézou San Salvádor. Stredoamerická cirkev sa snaží doviesť aj túto kauzu paralelne s kauzou arcibiskupa Romera k úspešnému zavŕšeniu a vyhláseniu svätosti. Dôvodom je „úzke puto, ktoré ich spája na teologickej a pastoračnej rovine,“ pretože, ako potvrdzuje Mons. Paglia, „je nemožné porozumieť Romerovi bez pochopenia Rutilia Grande.“

Otec Grande je kľúčovou postavou, v ktorej sa zrodil a odráža základný obrat a pastoračná konverzia arcibiskupa Romera v prospech obrany utláčaných, chudobných a sociálnej spravodlivosti. Smrť otca Rutilia hlboko poznačila posledné tri roky jeho života.

Romero ho spoznal v roku 1967 v kňazskom seminári v San José de la Montana, kde otec Rutilio vyučoval. „Aj keď bol v dôverných priateľstvách s inými duchovnými váhavý, Romero s ním nadviazal vzťah bratského priateľstva, ktorý poznačil dôležité okamihy jeho života,“ hovorí sa v jeho životopise. Otec Rutilio bol ceremoniárom na jeho biskupskej vysviacke v roku 1970.

Romero sa cítil ako jeho brat a považoval ho za Božieho muža. Bol jezuitom nie iberského pôvodu, ako mnoho z jeho spolubratov v Salvadore. Bol odlišný od skupiny jezuitov – akademikov zo Stredoamerickej Univerzity (UCA), kde mala vysoká kultúra za cieľ vytvorenie vedúcej triedy, povolanej zmeniť krajinu, Rutiliom žartovne nazývanú „učitelia Izraela“. Nezdieľal teoretické myslenie otca Ignacia Ellacuría, skvelého intelektuála jezuitov v Salvádore, ktorý podporoval projekt politickej reformy v krajine. Páter Rutilio nemal záujem zapojiť sa do týchto plánov.

Jeden z jeho spolubratov napísal: „domnieval sa, že jediným riešením zla v Salvadore, ktorý mal vidiecku dušu, bolo ohlasovanie evanjelia medzi ľuďmi roľníkmi. Bol presvedčený, na základe evanjeliovej lásky, že nasledovanie Ježiša a evanjelia, by mohlo priniesť hlbšiu premenu ľudí a štruktúr v krajine, než akýkoľvek politický program.“

V roku 1972 sa zrieka akademickej práce, zanecháva hlavné mesto, cíti, že má nasledovať to, čo mu Boh vnuká v danom okamihu: ísť žiť v chudobe medzi roľníkov (campesinos) v Aguilares, v oblasti, kde sa narodil. Nejde teda o voľbu z dôvodov sociologických alebo politických. Dôvody jeho rozhodnutia sú teologické: „Pretože je Boh, ktorý miluje a uprednostňuje chudobných, pretože im poskytuje svoje prvé milosrdenstvo,“ hovorí. „Ide o to – dodáva – neskomoliť Krista a prijať ústredné postavenie chudobných, tak ako to predstavuje evanjelium a prijať to, že skrze nich by malo byť postavené Božie kráľovstvo,“ a v tom, pre Rutilia, „bola v stávke vernosť Cirkvi a Kristovi.“ Pastoračná služba, ktorú vykonával otec Rutilio, znamenala čítať realitu vo svetle evanjelia a sprevádzať oslobodzujúcu Božiu činnosť medzi ľudom. Hľadal cestu celostného oslobodenia svojho ľudu, roľníkov, prinášal a prijímal až úplne do konca novosť evanjelia a vyhýbal sa prostej ideológii.

„Oslobodenie, o ktorom otec Rutilio kázal, bolo inšpirované vierou,“ potvrdzuje Romero na pohrebe otca Rutilia. „Oslobodenie, ktoré začína pokáním za hriechy, oslobodenie, ktoré končí vo večnom šťastí s Bohom, oslobodenie založené na Kristovi, jedinej sile, ktorá zachraňuje: toto je oslobodenie, o ktorom hlásal otec Rutilio (…). Keby sme poznali jeho citlivé pohnútky v sociálnych otázkach, nepovažovali by sme to za neúspech alebo krátkozrakosť. Pokiaľ nebudeme prežívať zmenu srdca… všetko bude slabé, revolučné, pominuteľné, násilné. Nekresťanské.“

Vražda otca Rutilia upevnila v Romerovi ducha vnútornej sily, ako ho on sám nazýval. Vedomie toho, že musí konať s väčšou odvahou a odvolávať sa na evanjeliovú lásku v živote spoločnosti.

Na jeho pohrebe, pred obrovským davom, Romero zdôraznil motiváciu lásky, ktorá viedla otca Rutilia v žití evanjelia medzi chudobnými roľníkmi. „Pravá láska je to, čo priviedlo otca Rutilia k smrti, zatiaľ čo podával ruku dvom roľníkom. Tak miluje Cirkev: s nimi umiera a s nimi sa oddáva transcendencii neba. Miluje ich. Je príznačné, že zatiaľ čo otec Rutilio kráča spolu k svojim ľuďom, aby im priniesol Eucharistiu a posolstvo spásy, práve v tú chvíľu padá zasiahnutý guľkami. Kňaz prichádza k svojim ľuďom, aby sa s nimi stotožnil, aby s nimi žil, nie inšpirovaný revolúciou, ale inšpirovaný láskou, a preto je to práve láska, ktorá nás bratia inšpiruje…“

Pápež František mal možnosť stretnúť sa s otcom Rutiliom v sedemdesiatych rokoch: „Zoznámil som sa s Rutiliom Grandem raz na jednom zasadnutí Latinskoameričanov, avšak nerozprával som sa s ním. Po jeho smrti som sa o neho začal veľmi zaujímať. Zanechal „centrum“, aby odišiel na perifériu. Veľký človek.“

foto: Avvenire

0
    0
    Košík
    Košík je prázdnySpäť do obchodu