Archívy autora: adminko26

Zimbabwe – „Naučili sme sa, aké dôležité je deliť sa s tým málom, ktoré máme, s tými, ktorí nemajú nič.“

Zimbabwe je prevažne poľnohospodárska juhoafrická krajina so 14 miliónmi obyvateľov. Dlhotrvajúce sucho v rokoch 2018 a 2019 malo pre Zimbabwčanov devastujúce následky a spôsobilo obyvateľstvu závislému na obrábaní pôdy nevysloviteľné utrpenie. V marci 2019 zasiahol krajinu Cyklón Idai, ktorý zničil plodiny zrelé na žatvu a vyhnal tisícky ľudí z ich domovov. Keď sa Zimbabwe začalo pomaly spamätávať zo spôsobených škôd, vypukla epidémia koronavírusu. Situáciu v krajine nám približuje otec Simplisio Manyika, národný riaditeľ Pápežských misijných diel v Zimbabwe.

„Covid-19 bol pre naše zdravotné zariadenia doslova šok a karanténa ešte viac vystupňovala utrpenie chudobných. Zatvorenie kostolov navyše obralo ľudí o duchovnú posilu práve v čase, keď ju najviac potrebovali. Farnosti a diecézy, ktoré čerpali financie na svoju činnosť z príspevkov veriacich, stratili svoje zdroje príjmov. Farmári nemôžu predávať svoje produkty, obchodníci nemajú žiaden príjem a dedinčania, ktorí pracovali v zahraničí a posielali svoj zárobok domov, boli prepustení z práce. Mnohým ľuďom sa život vidí neznesiteľný a nemôžu uspokojiť ani svoje základné každodenné potreby.

V tejto situácii sa Cirkev v Zimbabwe rozhodla osloviť viaceré medzinárodné organizácie s prosbou o pomoc počas mimoriadne náročného obdobia, ktorým si táto krajina v súčasnosti prechádza. Okrem iných inštitúcií zareagovali aj Pápežské misijné diela, ktoré poskytli pomoc zo špeciálneho núdzového fondu určeného na zmierňovanie následkov pandémie vo svete. Časť financií poputuje do rúk Zdravotnej komisie, prítomnej v každej diecéze a zvyšok sa použije na nakŕmenie hladujúcich, ktorých zo dňa na deň pribúda.

Pomoc prišla aj zo strany Katolíckej vzdelávacej komisie, ktorá zásobuje školy vedrami vody na hygienické účely a teplomermi na meranie teploty. Zdravotná komisia zase zabezpečuje pre katolíckych pracovníkov potrebné ochranné pomôcky. Pomocnú ruku podáva aj katolícka Charita, ktorá cestuje naprieč krajinou a daruje potraviny tým, ktorí si ich sami nevedia zabezpečiť.

Prednedávnom sme distribuovali balíčky s jedlom v jednej z najchudobnejších farností v diecéze Harare. Potraviny sa síce rozdeľovali v miestnom katolíckom kostole, no obdarovaní pokrývali celú škálu náboženských vyznaní a prítomní boli aj tamojší politickí vodcovia. Farský kňaz pomáhal rozdeliť jedlo na tri mesiace spolu osemdesiatim rodinám. Všetkých sa dotklo, ako Cirkev nerozlišovala medzi tým, či pomáha kresťanom alebo príslušníkom iných konfesií. Politici boli naplnení vďačnosťou a povzbudzovali prítomných, aby sa „učili od Matky Cirkvi“ (uviedol politik, ktorý sám nie je katolík). Tento príklad je len jeden z mnohých dôkazov toho, že dobročinnosť a evanjelizácia sú dvoma stranami tej istej mince.“

Otec Manyika dodáva, že finančná pomoc od Pápežských misijných diel bola pre diecézy v Zimbabwe veľkou úľavou: „Okrem iného otvorila ľuďom oči a naučila ich porozumieť tomu, aké dôležité je deliť sa s tým málom, ktoré máme, s tými, ktorí nemajú nič.“ Niektoré diecézy spustili program, v rámci ktorého lepšie zabezpečená mestská farnosť pomáha chudobnej dedinskej farnosti vo svojom okolí. V mestách farníci vyzbierajú jedlo a peniaze a následne ich zašlú do „svojej“ dedinskej farnosti. 

„Veríme, že prostriedky z núdzového fondu nám pomôžu zmierniť utrpenie chudobných v Zimbabwe,“ uzatvára otec Manyika.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Pozdrav srílanského kardinála pre Slovensko

Rád by som sa poďakoval Cirkvi na Slovensku za všetku pomoc, ktorú jej členovia venujú predovšetkým našim misiám na Srí Lanke.

Na druhej strane by sme radi videli kostoly na Slovensku plné života a plné nadšených ľudí, ľudí viery. Lebo tu nejde o kostoly, baziliky, biskupstvá a o hierarchiu – dôležití sú ľudia a ich viera. Toto je dôležité.

Želám Cirkvi na Slovensku, aby bola živou Cirkvou, veľmi oduševnenou a veľmi duchovnou. A ak vám môžeme nejako pomôcť, tak to vždy radi urobíme, predovšetkým prostredníctvom našich modlitieb.

Takisto želám Cirkvi na Slovensku, aby bola veľkorysá, radostná a nekomplikovaná. Aby bola čo možno najjednoduchšia – ako náš Svätý Otec, pápež František. On je predstaviteľom spirituality, ktorej sa učíme.

Sme tradične založení ľudia, máme svoje tradície, ale nie sme ich otrokmi.

Sme ľudia, ktorí sú blízko pri svojom stáde, pretože stádo potrebuje svojich pastierov. A aj vy na Slovensku urobíte dobre, ak budete stáť pri nich.

Cirkvi na Slovensku želáme všetko dobré. 

Ďakujeme.

Kardinál Malcolm Ranjith (Srí Lanka 2020)

Paulína Mária Jaricotová – svätica modernej doby

Ctihodnú Božiu služobníčku Paulínu Máriu Jaricotovú (1799 – 1862) môžeme právom považovať za vzor pre Cirkev 21. storočia. Pápež František 26. mája 2020 vydal dekrét, ktorým uznal zázrak uskutočnený na jej príhovor a vydláždil tak cestu k jej blahorečeniu. Paulína nám svojou prácou zanechala veľké dielo zjednocovania veriacich v modlitbe a zmierňovania utrpenia našich blížnych, či už žijú v našej blízkosti alebo na druhom konci sveta.

O sociálnych sieťach sa síce v jej časoch ešte ani nechyrovalo, ale mladá Paulína z francúzskeho mesta Lyon mala už vtedy veľmi jasnú predstavu o univerzálnej sieti veriacich v Krista. Bola hlboko presvedčená, že viera je silou, ktorá hory prenáša a láska je svetovým jazykom, ktorý môže osloviť každého človeka v každom kúte Zeme. 

Paulína sa narodila 22. júla 1799 ako posledné z ôsmich detí Antoina a Jeanne Jaricotovcov, bohatých priemyselníkov a zároveň silno veriacich katolíkov. Antoine bol trináste zo štrnástich detí, vlastnil úspešnú fabriku na hodváb a každý deň začínal svätou omšou o 4. hodine ráno.

Paulínin život plynul v srdci jej rodného mesta medzi farnosťami sv. Niziera a sv. Polykarpa. Prežila šťastné detstvo uprostred svojej rodiny, kde ju formovala hlboká viera jej rodičov, bratov i starších sestier. Bola obdarovaná pôvabným hlasom a otec ju prezýval „môj slávik“. Blízky vzťah s Bohom si pestovala prostredníctvom adorácií Najsvätejšej sviatosti oltárnej a častého prijímania Eucharistie. Počas obdobia dospievania ju však začali vábiť svetské potešenia a luxus a pekné oblečenie ju pomaly ale isto vzďaľovali od Boha. Pán neba i zeme mal našťastie s Paulínou veľké plány a v tomto ťažkom období sa znova dotkol jej srdca prostredníctvom kázne o márnivosti, ktorá ju hlboko zasiahla a spôsobila jej vnútorné obrátenie. Po vypočutí kázne Paulína spálila svoje ľúbostné romány a piesne, vyhodila svoje šperky a rozhodla sa nikdy viac sa nepozrieť do zrkadla ani sa neodievať do krásnych šiat. Podľa jej vlastných slov boli pre ňu prvé mesiace jej obrátenia obrovskou skúškou.

V roku 1816 sedemnásťročná Paulína zasväcuje svoj život Bohu a potvrdzuje svoje rozhodnutie sľubom čistoty zloženým na Vianoce v kaplnke baziliky Notre Dame de Fourvière v Lyone. Ostáva síce laičkou, no Božia milosť prúdi jej srdcom, osvetľuje jej myseľ a navždy mení jej život.

Podobne ako sv. Terézia z Lisieux, aj Paulína chápe, že „láska je všetko a zahŕňa všetky časy a všetky miesta.“ Svoje kresťanské povolanie nachádza v sprítomňovaní lásky, v spájaní ľudí a vytváraní modlitebných „sietí“, v otváraní sŕdc pre zmierňovanie ľudského utrpenia vo svete. Práve z jej iniciatívy sa neskôr zrodili Pápežské misijné diela, ktoré kombinujú modlitbu, misionársku lásku a dobročinnosť a pracujú v službách pápeža na raste a rozvoji mladých cirkevných spoločenstiev v krajinách celého sveta.

Paulína oplývala mimoriadnym zanietením pre misionársku činnosť, čo ju viedlo k založeniu hnutia Živého ruženca a Pápežského misijného diela šírenia viery. Silu do náročnej práce čerpala z pravidelnej modlitby a prijímania Eucharistie. Neúnavne sa rozdávala v službe apoštolátu a v evanjelizácii a bojovala za väčšiu sociálnu spravodlivosť.

Medzi rokmi 1819 – 1820 sa spojila s niekoľkými svojimi priateľmi a príbuznými a iniciovala medzi nimi finančnú zbierku pod názvom „Paulinina penca“. Táto zbierka bola založená na jednoduchom princípe, podľa ktorého sa vyzbierala väčšia suma z malých príspevkov jednotlivcov. Inšpiráciu možno hľadať v biblickom príbehu o chudobnej vdove, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice svoje dve drobné mince. Na začiatku našla Paulína 10 ľudí, z ktorých každý týždenne prispel na misie 1 pencu a zároveň sa podujal založiť ďalšiu skupinu 10 ľudí. Týmto spôsobom Paulína zbierala peniaze na podporu misionárov, ktorí šírili Evanjelium v ďalekých krajinách sveta. Zároveň tak upozornila na skutočnosť, že každý kresťan je povolaný byť učeníkom a misionárom a podľa svojich možností podporovať malé kresťanské komunity po celom svete. Nielen zasvätené osoby, ale každý pokrstený človek má byť autentickým protagonistom misie. Popri pápežoch, akými boli Pius VII., Gregor XVI. či Pius IX., sa Paulína stala ďalšou veľkou šíriteľkou misijnej charizmy 19. storočia. Pápežské misijné dielo šírenia viery bolo oficiálne založené 3. mája 1922 po tom, čo sa Paulínin princíp finančnej zbierky rozšíril po celej Európe.

Paulína však vytušila nebezpečenstvo čisto peňažnej formy pomoci, ktorá by bez duchovného koreňa mohla čoskoro vyschnúť. Cítila silnú potrebu podložiť vonkajšie misijné aktivity hlbším základom. V roku 1826 preto založila reťaz Živého ruženca a vložila celú svoju apoštolskú činnosť do rúk Panne Márii, kráľovnej misií. Opäť využila princíp formovania malých (tentokrát pätnásťčlenných) skupiniek ochotných ľudí, ktorí sa zaviazali pomodliť sa každý deň jeden desiatok posvätného ruženca. Zaznamenala nevídaný úspech – v dobe jej smrti sú do Živého ruženca len vo Francúzsku zapojené vyše dva milióny veriacich. V roku 2014 sa počet členov Živého ruženca pohyboval okolo 16 miliónov. 

Pohýnaná príkladom Kristovej obety za spásu ľudstva Paulína neustávala v realizácii ďalších projektov. V roku 1845 pretavila do konkrétnej podoby svoj plán evanjelizácie francúzskych pracujúcich vrstiev. Veľmi jasne rozlišuje medzi pojmami masa a Boží ľud. Upozorňuje na súdobý spoločenský mor, ktorý spôsobil, že mnohí muži a mnohé ženy sa stali anonymnou súčasťou pracujúcej masy a nikto ich nevnímal ako vzácnych a jedinečných Božích synov a dcéry. Paulína z prostriedkov svojho dedičstva kúpila továreň, z ktorej chcela vytvoriť modelové zariadenie pre kresťanských robotníkov. Vo vedľajšej budove ubytovala rodiny robotníkov a v blízkosti továrne založila aj školu pre deti a kaplnku. Chcela tak vytvoriť duchovné spoločenstvo robotníkov a kultivovať ich vieru, ktorá by mala byť integrálnou súčasťou každej ľudskej práce. Jej vízia síce predbehla svoju dobu (neskôr podobné projekty vytvorili viacerí kresťanskí podnikatelia, napr. katolícky sociálny reformátor Léon Harmel), ale boh mamony napokon pohltil namáhavú prácu, ktorej Paulína zasvätila jeseň svojho života. Ľudia, ktorým Paulína zverila manažment svojho zariadenia, podľahli korupcii a ona prišla o všetko. Zvyšok svojho života prežila vo veľkej chudobe a utápala sa v dlhoch. Ďalšou zastávkou jej krížovej cesty bola ťažká choroba srdca. Ešte predtým, ako navždy opustila pozemský svet, zverila sa naposledy svojmu Nebeskému Otcovi a odpustila tým, ktorí ju priviedli k bankrotu. Do domu Pána odišla 9. januára 1862 vo svojom dome v rodnom Lyone.

Samu seba definovala týmito slovami: „Úbohá žena, ktorej jediným priateľom a jedinou útechou je Boh, no Boh sám stačí.“ Pápež Lev XIII. o nej povedal: „Svojou vierou, silou mysle, nehou a odovzdaným nesením každého životného kríza sa Paulína osvedčila ako pravá Kristova učeníčka.“ Francúzske Pápežské misijné diela vyzdvihujú svoju spoluzakladateľku takto: „Silu pre službu evanjelizácie nachádzala v dôvernom spojení s Bohom. Učí nás, že zdrojom všetkých misionárskych aktivít je kontemplácia, Eucharistia a hlboké spoločenstvo s Kristom.“ Pápežské misijné dielo šírenia viery ako súčasť Pápežských misijných diel dnes prináša hojné ovocie vo vyše 140 krajinách sveta, kde sa podieľa na pastorácii a financuje vyše 5 000 misionárskych projektov ročne.

Proces blahorečenia Paulíny Márie Jaricotovej sa začal v Lyone a do svojej rímskej fázy vstúpil v roku 1930 za pontifikátu pápeža Pia X. Aj pápež Ján XXIII. v roku 1963 potvrdil veľkosť Paulininých cností. V máji 2012 nabrali udalosti rýchly spád, keď sa na príhovor Paulíny uskutočnil zázrak, ktorý vydláždil cestu k jej blahorečeniu. Triapolročná Mayline Tran pochádzajúca z Lyonu sa znenazdajky začala dusiť, keď jej sústo potravy zablokovalo priedušnicu. Jej srdiečko prestalo biť a až do príchodu zdravotníkov sa ho nepodarilo oživiť. Situácia vyzerala beznádejne a lekári hovorili o nezvratnom neurologickom poškodení a blížiacej sa smrti. Medzitým vedúci Živého ruženca v Lyone zorganizoval s podporou kardinála Philippa Barbarina modlitebnú novénu s prosbou o príhovor ctihodnej Paulíny Jaricotovej.  Lekári totižto chceli prestať s liečbou a kŕmením dievčatka vzhľadom na jej mimoriadne závažný zdravotný stav. V nemocnici v Nice, kam bola transportovaná, tvrdili, že jej mozog bol príliš poškodený na to, aby sa niekedy prebrala z vegetatívneho stavu. O niekoľko týždňov však Mayline úplne neočakávane znovu nadobudla vedomie a dnes je živá a zdravá rovnako ako pred osudovou nehodou. Zázračný spôsob jej uzdravenia bol predložený cirkevnému tribunálu Lyonskej arcidiecézy, ktorý svoje závery odoslal Kongregácii pre kauzy svätých. Tá v máji 2012 potvrdila zázrak uskutočnený na príhovor Paulíny Márie Jaricotovej. Na obdivuhodný život tejto Francúzky poukázal aj pápež František počas mimoriadneho misijného mesiaca októbra 2019. Možno povedať, že Paulína svojím životom uviedla do praxe slová svojej vlastnej modlitby:

Moja nádej je v Ježišovi Kristovi!
Môj jediný poklad je kríž!
Nehľadám nič iné okrem Božej vôle
a nežiadam si nič iné,
len jej úplné naplnenie!
Vkladám svoju nádej do Tvojho milosrdenstva,
ktoré prevyšuje všetky Tvoje diela!

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Misijné diela ponúkajú pobožnosť s ikonou Panny Márie Matky Ticha

Pápežské misijné diela na Slovensku prichádzajú v lete s ponukou objednať si text októbrovej domácej pobožnosti s obrazom Panny Márie Matky Ticha. Iniciatíva nadväzuje na májovú pobožnosť s oltárikom a misijným krížom a júnovú pobožnosť s oltárikmi Najsvätejšieho Srdca Ježišovho s gréckokatolíckou ikonou Ježiša Krista milujúceho ľudí. 

„Ticho živí modlitbu a našu svätosť. Umožňuje nám počúvať Boha a žiť s Bohom. Na ceste k tichu nám môže pomôcť Panna Mária. Čas modlitby v nás obnoví milosti ticha a pokoja. Prosme našu Matku, aby vniesla do nášho života ticho. Hľadať radosť v tichu je vzácny dar,“ avizujú na svojej stránke Pápežské misijné diela, ktoré budú ikonu s modlitbou posielať koncom septembra 2020. Záujemcovia sa môžu prihlásiť TU

Ikonu zhotovila rehoľná sestra z najväčšieho benediktínskeho kláštora Mater Ecclesiae, ktorý sa nachádza na malom ostrove San Giulio na jazere Orta (Taliansko). Sestru o to požiadal kapucínsky kňaz brat Emiliano, ktorý sa venuje privádzaniu ľudí k duchovnému tichu. Ikona je umiestnená v kapucínskom kláštore v talianskom meste Penne. Jej kópia bola v roku 2015 darovaná pápežovi Františkovi. Ikona oslovila pápeža natoľko, že ju necháva zavesiť vedľa hlavného vchodu do Apoštolského paláca, ktorým prechádza každý, kto ho chce navštíviť. O rok neskôr pápež požehnáva pôvodnú ikonu Panny Márie, Matky ticha, a na zadnú stranu dáva napísať zlatým perom: „Neubližuj nikomu svojimi ústami“.  

TEXT: TK KBS

V Ugande umierajú pacienti pre sťažený prístup k nemocniciam

Karanténne oparenia, ktoré mali zamedziť šírenie Covidu-19 v Ugande, majú v krajine na svedomí viac životov ako samotný koronavírus. Prísne obmedzenia sťažujú prístup pacientov k nemocniciam, najmä k detským a pôrodníckym oddeleniam.

Koronavírus sa síce v Ugande zatiaľ darí držať pod kontrolou (k 27.07.2020 je zaznamenaných 1 128 prípadov a 2 úmrtia), ale obyvatelia tejto africkej krajiny majú ešte v živej pamäti dve strašné epidémie, ktorým čelili v nedávnej minulosti – AIDS v 80. a 90. rokoch minulého storočia a ebolu na začiatku 21. storočia. Nemožno sa preto čudovať, že ihneď po vypuknutí epidémie príslušné autority vyhlásili striktnú karanténu. Od 18. marca sa zakázali všetky hromadné podujatia, zrušila sa verejná hromadná doprava, zatvorili sa obchody, zaviedli sa povinné rúška. Polícia dodržiavanie opatrení prísne kontroluje a hoci sa väčšina z nich postupne uvoľňuje, ich dôsledky sú pre Ugandu mimoriadne závažné.

Martin Ogwang, riaditeľ cirkevnej nemocnice Lacor v dištrikte Gulu, nám priblížil tamojšiu situáciu: „Jedným z opatrení bolo zrušenie verejnej dopravy, ktorú využívali predovšetkým chudobné matky, aby sa mali ako dostať do nemocnice. Dokonca aj tí pacienti, ktorí majú svoje osobné dopravné prostriedky, musia pred ich použitím dostať úradný súhlas na cestu. Výsledkom je, že tieto ženy nemajú žiaden prístup k zdravotným zariadeniam. Čísla hovoria samy za seba: v januári sme na pôrodníckom oddelení prijali 720 žien, v apríli 475, na detskom oddelení bolo v januári 600 prípadov, v apríli okolo 300. Návštevnosť nemocnice poklesla o polovicu.“

Pediater Venice Omona dopĺňa: „Deti, ktoré ku nám teraz prichádzajú, sú často veľmi choré. Prichádzajú po tom, čo sa ich rodičia neúspešne pokúšali liečiť svojpomocne doma alebo v malých no blízkych klinikách. Prichádzajú k nám neskoro, keď je ich stav vážny – trpia na maláriu, anémiu či na cukrovku.“

Päťročného Francisa do nemocnice priviedla jeho teta Ailing, ktorá ho 6 hodín a 30 kilometrov niesla na chrbte počas dlhej chladnej noci. Nepoznala nikoho, kto by jej so synovcovým transportom pomohol. Chlapec bol vo vážnom stave, ale našťastie sa ho podarilo vyliečiť a po niekoľkých dňoch ho z nemocnice prepustili.

Nejde pritom len o problémy s prepravou. Martin Ogwang vysvetľuje, že v ľuďoch je zakorenený prirodzený strach z nemocničných priestorov. Mnohí ľudia sú presvedčení, že ak vypukne nejaká epidémia, rozšíri sa práve z nemocníc. Preto sa od nich držia bokom a prídu na vyšetrenie len v prípade krajnej núdze, keď je už ich zdravotný stav veľmi vážny.

Smutným je nedávny prípad 37-ročnej nastávajúcej matky, ktorá začala uprostred noci krvácať a do najbližšieho zdravotného strediska sa dostala až o 6 hodín. Do nemocnice Lacor ju dopravili v bezvedomí a už sa nepodarilo zachrániť ani ju, ani jej dieťa.

„Ak bude karanténa pokračovať, môže si vyžiadať životy mnohých ďalších pacientov, najmä dojčiat a malých detí, ktoré nestihnú včas prísť do nemocnice,“ uzatvára pediater Venice Omona.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Deň detských misií v Ugande – každé dieťa môže byť sväté

„Ježiš miluje deti a povoláva ich, aby Jeho lásku šírili medzi svojimi kamarátmi a vo svojich rodinách.“ Takto nám Dorothy Atuhaire Ssonko (vyučujúca na nedeľnej škole vo Svätyni ugandských mučeníkov v Namugongo) približuje pri príležitosti Dňa detských misií misionársku úlohu detí vo svete.

„Chceme, aby si deti uvedomovali, že majú v Cirkvi svoje pevné miesto a konkrétne poslanie – evanjelizovať svojich rovesníkov, ktorí následne šíria vieru vo svojich rodinách. Tento rok sa pre nás nesie v duchu témy svätosť. Deti sú pozvané uveriť, že sa môžu stať svätcami bez ohľadu na to, aké sú chudobné a aké nedostačujúce sú ich prostriedky.“

Počas liturgie v nedeľu 12. júla smerovala k deťom po celej Ugande výzva hlásať Božie slovo medzi ich priateľmi. Kňazi ich tiež povzbudili k pravidelnej modlitbe za ich rovesníkov po celom svete, čítaniu Biblie a zdieľaniu toho, čo sa o Bohu naučili, s inými deťmi a ich rodičmi. Posmelili ich aj ku konaniu skutkov lásky a milosrdenstva, predovšetkým voči núdznym deťom v ich susedstve.

Národný riaditeľ Pápežských misijných diel v krajine, otec Pontian Kaweesa, hovorí, že pandémia, ktorá spôsobila zatvorenie kostolov, nám zároveň ukázala, že jedinou vecou, ktorá nás môže spojiť, je modlitba: „Musíme sa modliť a prosiť Boha, aby nás v týchto náročných časoch obdaril svojou pomocou. Modlime sa za doktorov a za zdravotné sestry, ktorí sa starajú o chorých a tiež za vedcov, aby sa im podarilo čo najskôr vyvinúť vakcínu, ktorá nás bude chrániť pred nákazou.“

Každá krajina oslavuje Deň detských misií v presne stanovený dátum. V Ugande tento deň pripadá každý rok na druhú júlovú nedeľu. Tento rok sa síce deti v dôsledku pandémie nemohli zhromaždiť na jednom mieste, ale už od začiatku karantény sa každú sobotu duchovne spájali v modlitbe posvätného ruženca.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Pastoračné aktivity v Libérii sa pomaly obnovujú

„V Libérii sa práve nachádzame uprostred obdobia dažďov a miestni sú pohrúžení do poľnohospodárskych prác. Ako každý rok, aj tentoraz je jednou z najväčších hrozieb pre tunajších mužov, ženy a najmä deti malária. Tento rok musíme navyše okrem malárie čeliť aj pandémii koronavírusu,“ píše kňaz a misionár Walter Maccalli z farnosti sv. Jána Máriu Vianneya v meste Foya.

„Počas uplynulých dní tu pribudlo okolo desať nových prípadov vrátane hlavného kňaza Letničnej cirkvi (najväčšej cirkvi v meste). Hlavná nemocnica je prakticky zatvorená a niekoľko lekárov a sestier ktorí sa dostali do kontaktu s nakazenými, sa nachádza v karanténe. Autority nám však povolili postupné obnovenie liturgických slávení v našich kostoloch. Uvedomujeme si, že nebezpečenstvo pretrváva a snažíme sa v maximálnej miere dodržiavať bezpečnostné opatrenia, aby sme nespôsobili nárast počtu nových prípadov. Na budúcu nedeľu plánujeme prvé zasadnutie farskej pastoračnej rady a následne začneme znova navštevovať kresťanské komunity v priľahlých dedinách a filiálkach našej farnosti. Tu v centre farnosti vo Foye medzitým pokračujeme v pastoračnej práci s tunajšími veriacimi. Vďaka ich štedrým príspevkom budeme môcť v priebehu budúceho týždňa distribuovať 150 balíkov ryže pre chudobné rodiny v okolí. 

Napriek tomu, že na misiách slúžim už mnoho rokov, ľudské utrpenie – napríklad to, ktorého svedkami sme v posledných dňoch – mnou vždy silno pohne. Hovorím o mladom napoly ochrnutom mužovi, o ktorého sa stará jeho stará mama, ale nemôže si dovoliť nakŕmiť ho viackrát ako raz za deň. Hovorím o chorom dievčatku, ktoré je celé roky uväznené v zablatenej starej izbe, o starých ľuďoch, ktorých opustili vlastné deti a sú odkázaní žobrať, o mladých mentálne postihnutých, ktorí sa potulujú po meste a nikto si ich nevšíma. Čo iné, ak nie toto, by malo byť pre nás hnacím motorom k modlitbe a skutkom milosrdenstva – súcit, ktorý mal Ježiš pre svojich opustených.“

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Násilie voči kresťanom v Indii pokračuje

Ani pandémia koronavírusu a s ňou súvisiace karanténne opatrenia nezmiernili násilie páchané na indických kresťanoch. V priebehu prvej polovice roku 2020 bolo v 15 štátoch indickej federácie zaznamenaných spolu 121 útokov namierených proti kresťanom. Až v 95 prípadoch išlo o davové násilie, ktoré mali na svedomí extrémisti, pričom útoky si vyžiadali aj životy dvoch veriacich. Niekoľko napadnutých kostolov bolo nelegálne obsadených alebo násilne zapečatených. V krajine sa objavili aj početné prípady sociálnej diskriminácie kresťanov.

Vďaka práci miestnych ľudskoprávnych a kresťanských organizácii sa podarilo znovu otvoriť 19 kostolov, prepustiť na kauciu 28 pastorov a zbaviť obvinenia 45 nespravodlivo obvinených kresťanov na súdoch po celej Indii. Násilné incidenty však naznačujú, že v 15 spomedzi 28 indických štátov sa sloboda vierovyznania stáva prázdnym pojmom. Žiadna z indických politických strán sa pritom voči uvedeným násilnostiam výrazne neohradila.

Kresťanské fórum v Indii (United Christian Forum) zdôrazňuje, že nikto by nemal byť prenasledovaný pre svoju vieru: „Znepokojuje nás, že hrozné útoky zo strany davu pokračujú aj po tom, čo sa k vláde dostali nariadenia najvyššieho súdu ohľadom týchto zločinných skutkov. Polícia a miestne úrady zodpovedné za pokoj a poriadok musia urýchlene zasiahnuť voči každému, kto sa pokúsi o podobný útok.“

Scenár jednotlivých násilných útokov je pritom vždy veľmi podobný. Dav sprevádzaný miestnou políciou dorazí na modlitebné stretnutie kresťanov a začne vykrikovať nenávistné heslá a biť nielen mužov, ale aj ženy a deti. Následne sú pastori na základe falošného obvinenia zadržaní alebo zatknutí políciou a uväznení. V poslednom čase sa navyše rozmohol trend zamlčiavania a ututlávania páchaných neprávostí. Spomedzi 121 útokov bolo len 20 riadne spísaných a oficiálne zdokumentovaných.

Počet útokov namierených proti kresťanom sa v Indii zvyšuje už dlhodobo. Čísla hovoria samy za seba: v roku 2015 sa zaznamenalo menej ako 200 prípadov, v roku 2016 už vyše 200, v roku 2017 ich počet narástol na 250, v roku 2018 na 300 a vlani ich spolu bolo 328.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Dráma detí v Burkine Faso – namiesto školy násilie a chudoba

V oblastiach pri hraniciach Burkiny Faso so štátmi Mali a Niger už dnes nenájdete žiadne školy. Teroristické bunky operujúce v regióne niektoré zo škôl vypálili a mnohých tamojších učiteľov zavraždili. Situáciu nám približuje misionár a kňaz Marco Prada, ktorý sa opiera o správu Osobitnej zástupkyne OSN pre deti a ozbrojené konflikty Virginie Gambovej. Členovia radikálneho Islamského štátu a skupiny Boko Haram sú zodpovední nielen za množstvo útokov na školské zariadenia, ale aj za vraždenie a zmrzačovanie detí na severe krajiny.

Otec Prada hovorí, že dôsledky takéhoto násilia sú hrozivé – vzdelávací systém na severe Burkiny Faso je už dlhšie ako rok doslova v troskách. Státisíce utečencov a vnútorne vysídlených ľudí opúšťajú severné končiny krajiny, ktoré sú teroristickým epicentrom a putujú smerom na juh. Deti nie sú ukrátené len o vzdelávanie, ale čelia viacerým existenčným hrozbám. Mnohé z nich sú terčom násilného náboru džihádistov, ktorí si hľadajú lacných detských vojakov do svojich radov. Pre násilie teroristov je milosrdenstvo neznámym pojmom. Len prednedávnom neznáma skupina ozbrojených mužov zabila najmenej 50 ľudí počas útoku na dedinu Petabouili. Medzi obeťami boli aj ženy a deti. Časté a náhodné útoky podobného charakteru sú dôvodom, prečo od roku 2015 už viac ako jeden milión obyvateľov opustilo svoje domovy.

Uprostred násilia a strachu pôsobia v Burkine ako svetlý maják nádeje misionári, ktorí sa aj v takýchto extrémnych podmienkach zaviazali bojovať za právo detí na vzdelanie. Podľa správ mimovládnych organizácii terorizmus v krajine znemožnil pravidelnú školskú dochádzku až 350 000 deťom. Práve kvalitné vzdelanie je podľa otca Pradu najúčinnejším nástrojom v boji proti džihádistickým formáciám. Výučba však musí byť založená na rešpektovaní ľudských práv a na budovaní tolerantného spolužitia rôznych sociálnych vrstiev a náboženských skupín.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Afganistan – posila pre prenasledovaných kresťanov

Farnosť sv. Gotharda v mestskej časti Prahy Bubeneč v spolupráci s Veľvyslanectvom Českej republiky v Afganistane peňažnou zbierkou podporila chudobných obyvateľov Afganistanu. Pod vedením farára Miloša Szaba sa farníci počas celého januára spoločne modlievali za túto ázijskú krajinu a neváhali prispieť na potreby misie aj finančne. Odovzdaním vyzbieraných peňazí do rúk misionárov boli poverení českí diplomati v Kábule. V dôsledku obmedzení súvisiacich s koronavírusom sa ich stretnutie uskutočnilo až v júni.

Otec Giovanni Scalese, barnabitský kňaz a vedúci misií v Afganistane, vníma dar od českých veriacich ako symbol duchovného spojenia Cirkvi: „ Keď recitujeme Apoštolské vyznanie viery, vyznávame v ňom, že veríme v spoločenstvo svätých. Na tento článok našej viery väčšinou spomíname v súvislosti so Sviatkom všetkých svätých a zabúdame pritom, že spoločenstvo svätých zjednocuje putujúcu Cirkev na celej zemi. Život kresťana môžeme prirovnať k púti, ktorá ale nikdy nie je púťou individuálnou či samotárskou. Putujeme k Bohu ako pútnici, ktorí si navzájom pomáhajú. Nádherná iniciatíva Farnosti sv. Gotharda je krásnym príkladom takéhoto spoločenstva.“

Príbeh spolupráce medzi Prahou a Kábulom sa začal písať minulého roku v októbri, kedy do afganskej metropoly doputoval list nasledovného znenia: „ Sme rímskokatolícka farnosť v mestskej časti Prahy Bubeneč, kde sídlia diplomatické misie viacerých zahraničných štátov v Českej republike. Táto skutočnosť nám vnukla myšlienku pokúsiť sa o duchovné spojenie s krajinami celého sveta. Zatiaľ čo diplomati zabezpečujú medzinárodnú spoluprácu, mier a bezpečnosť, my sme sa rozhodli podporiť ich prácu modlitbou. Každý mesiac sa modlíme za jednu konkrétnu krajinu sveta a za jej obyvateľov bez ohľadu na ich vierovyznanie.“

V Afganistane sa za štátne náboženstvo považuje islam a konverzia na inú vieru je vnímaná ako zločin odpadlíctva. Svätý Ján Pavol II. tu v roku 2002 založil štátne misie Missio sui iuris, na čele ktorých je v súčasnosti práve otec Giovanni Scalese. V hlavnom meste Kábul pôsobia aj Misionárky lásky a kresťanské združenie Pre deti Kábulu (Pro Bambini of Kabul).

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD