Z poslednej štatistickej ročenky Cirkvi vyplýva, že Katolícka cirkev vo svete prevádzkuje 532 inštitúcií pre ľudí chorých na lepru. 201 z nich je v Afrike, 41 v Amerike, 269 v Ázii, 19 v Európe a 2 sú v Oceánii. Krajiny podľa počtu centier pre pacientov s leprou: Afrika – Madagaskar (31), Demokratická republika Kongo (26), Egypt (24); Centrálna Amerika – Mexiko (3); Centrálna Amerika Antily – Haiti (2); Južná Amerika – Brazília (18), Kolumbia (5), Čile (4); Ázia – India (216), Vietnam (15), Indonézia (9); Oceánia – Papua Nová Guinea (2); Európa – Ukrajina (10), Belgicko (8).
Posledná januárová nedeľa v roku 2022 bola zároveň 69-tym Svetovým dňom lepry. V roku 1954 ho založil francúzsky spisovateľ a žurnalista Raoul Follereau, známy ako „apoštol lepry“. Bojoval proti akejkoľvek forme sociálneho vylúčenia a nespravodlivosti spájanej s leprou.
V súčasnosti je lepra podľa záznamov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) jedným zo zanedbávaných tropických ochorení. Aj keď sa dá liečiť, ostáva verejno-zdravotným problémom v niekoľkých krajinách Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky, a to pre neisté sociálno-ekonomické podmienky, v ktorých sa ochorenie ľahko prenáša a je náročné ho diagnostikovať v skorom štádiu.
Iniciatívy pre malomocných po celý rok podporuje talianska asociácia „Amici di Raoul Follereau“ (Priatelia Raoula Follereaua) a WHO začiatkom septembra už tradične publikovala správu o aktuálnej situácii s leprou vo svete.
Najskôr je potrebné podotknúť, že za rok 2020 z celkového počtu 221 krajín podalo správu len 127 krajín v porovnaní so 160 krajinami v roku 2019. Minulý rok vo svete diagnostikovali lepru 127 396 ľuďom (z toho 38,6 % žien), čo je s poklesom o 37,1 % podstatne nižšie číslo oproti roku 2019 (202 185 ľudí). Náhly pokles však môže vyplývať aj z nedostatku zozbieraných dát počas pandémie Covid-19, preto sa pri kalkulovaní dlhodobého vývoja ochorenia musia zaznamenané údaje interpretovať obozretne.
Katolícka cirkev má dlhoročné skúsenosti s podporou malomocných. Často ich opustí aj vlastná rodina, preto im ponúka nielen zdravotnú starostlivosť, ale aj duchovnú podporu, konkrétny spôsob liečby a možnosť opätovného začlenenia sa do spoločnosti. V mnohých krajinách sú malomocní vážne diskriminovaní, pretože tam prevláda presvedčenie, že ide o nevyliečiteľnú chorobu a na tele môže spôsobiť závažné deformácie.
Medzi náboženskými inštitúciami, ktoré sa popri evanjelizácii zasvätili zdravotnej pomoci a spoločenskej reintegrácii pacientov s leprou v minulosti, ale aj dnes, môžeme spomenúť napríklad rehoľu Kamiliánov („Služobníci chorých“), františkánskych misionárov Márie, Dcéry Najsvätejších sŕdc Ježiša a Márie (založil ich saleziánsky misionár, bl. otec Luigi Variara), františkánskych minoritov a kapucínov, jezuitov a misionárov Consolaty, misionárov Komboniánov, misionárov PIME alebo misijné sestry Nepoškvrneného počatia.
Poznáme tiež niekoľko blahoslavených a kanonizovaných misionárov, ktorí svoj život venovali zmierňovaniu bolesti pacientov s leprou. Patrí k nim belgický svätec Jozef Damián De Veuster SSCC (1840 – 1889), známy ako apoštol malomocných na ostrove Molokai. Po tom, čo strávil 16 rokov medzi malomocnými, sa vo veku 49 rokov sám nakazil leprou a zomrel. „Damián bol predovšetkým katolícky misionár“, povedal pápež Benedikt XVI pri príležitosti jeho kanonizácie vo svojej homílii: „Otec Damián je dnes známy ako hrdina kresťanskej lásky, pretože sa skutočne stotožnil s obeťami lepry“.
Nemecká svätica Marianne Cope OSF (1838 – 1918) pôvodom z Hesse, v roku 1862 vstúpila do Kongregácie sestier tretieho rádu sv. Františka zo Syracuse (New York). Pracovala ako učiteľka, potom ako sestra v nemocniciach a v roku 1883 odišla na Havaj, kde slúžila ako sestra v klinike pre malomocných na Honolulu a na ostrove Molokai. Dlhý čas pracovala s misionárom Damiánom de Veusterom a neskôr pokračovala v jeho diele. Zomrela na súostroví Moluky v roku 1918 po 35-tich rokoch života s malomocnými.
Blahoslavený Ján Beyzym SI (1850 – 1912) sa narodil na území dnešnej Ukrajiny a vo veku 48 rokov s dovolením jeho predstavených odišiel na Madagaskar, aby sa zasvätil pomoci malomocným. Všetky sily, talenty a celé svoje srdce dal chorým, opusteným, hladujúcim a odsunutým na okraj spoločnosti. Aby im mohol byť nablízku v noci aj vo dne, usadil sa medzi nimi. Svojou priekopníckou prácou sa stal predchodcom novodobej starostlivosti o malomocných. Vďaka darom dobrodincov a krajanov postavil v Marane nemocnicu pre 150 chorých. Ľuďom priniesol nádej a možnosť liečby. Nemocnica stojí na rovnakom mieste do dnešného dňa.
ZDROJ: Agenzia Fides