V utorok 24. marca si celá Cirkev bude spomínať  na misionárov, ktorí zomreli násilným spôsobom počas svojho pôsobenia v pastorácii alebo v sociálnej službe v misijných oblastiach, ďaleko od svojich domovov.

Len za minulý rok uvádza tlačová agentúra Fides, ktorá sústreďuje informácie z misií, že počas svojej služby bolo v misiách zabitých 26 misionárov – kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a laikov. V porovnaní s minulým rokom je to o dvoch misionárov viac. Práve v tento marcový deň máme možnosť pripomenúť si tých, ktorí museli a musia čeliť nebezpečenstvu pri hlásaní evanjelia. Oslávenie tohto dňa je znakom vďaky a úcty tým, ktorí obetovali svoj život pri šírení Božieho slova a prejav podpory pre množstvo misionárov, ktorí sú aj v súčasnosti predmetom prenasledovania.

K tomuto dňu pripravili Pápežské misijné diela brožúrku, ktorá bližšie informuje o zmysle a pôvode tejto spomienky a ponúka niekoľko podnetov k tomu, ako tento deň osláviť. Táto brožúrka bola odoslaná do všetkých farností na Slovensku, ale je tiež možné si ju stiahnuť na tejto stránke.

Srdečne vás pozývame, aby ste sa s nami zapojili do slávenia tohto dňa a 24. marca si spomenuli v modlitbách na mučeníkov misií.

Pápežské misijné diela vydali nové, jarné číslo časopisu Svetové misie, ktorého hlavnou témou je misijná krajina Albánsko. V časopise sa dočítate o histórii tejto krajiny a o tvrdom období komunizmu, ktoré má na svedomí mnohých mučeníkov pre vieru. V rozhovore s kňazom Tomášom Kuníkom, ktorý v tejto krajine pôsobí už niekoľko rokov, sa dočítate o tom, akí sú tamojší ľudia a prečo sa nazývajú katolíkmi, aj keď vzápätí dodajú, že nie sú pokrstení. Páter Jaroslav Cár vysvetlí, prečo je ťažké pochopiť miestnu mentalitu a prečo sa v Albánsku slávili sv. omše v betónovom bunkri. O ďalších dvanástich slovenských misionároch, ktorí v súčasnosti v tejto krajine pôsobia a o ich starostiach i radostiach sa dozviete v rubrike svedectvo. Okrem hlavnej témy sa taktiež dočítate o mučeníkoch misií, ktorí v minulom roku násilne zomreli počas vykonávania pastoračnej a sociálnej služby a prečo na nich treba pamätať 24.marca. V závere prinášame úryvok z knihy o blahoslavenej Matke Tereze, najznámejšej albánskej misionárke.

Ak časopis Svetové misie ešte neodoberáte, môžete si ho objednať na tel. č.: 02/52964916 alebo emailom: info@localhost.

Keď islamský štát (ISIS), v lete minulého roku dobyl iracké mesto Mosul, aby rozšíril svoje územie o dediny na Ninivskej planine, nie všetkých 4 tisíc kresťanov pred nimi utieklo. Dve staršie ženy zostali v dedinke ležiacej neďaleko, na východ od Mosulu, a dodnes tam samé žijú.

„Ja som neušla.“
„Keď prišli džihádisti, všetci ľudia z mesta utiekli. Ale ja som už nemala rodinu, ani príbuzných a nemohla som utekať. Tak som tu zostala,“ hovorí na webovej stránke Kurdov Sarya Mato, jedna z dvoch žien, ktoré doteraz žijú v miestnosti bez svetla a tečúcej vody. „Mala som priateľku, ktorá tu zostala rovnako ako ja a keď som ju našla, obe sme sa zavreli v miestnosti jedného domu.“

Strhnutý kríž
Tak Sarya a jej priateľka Madi Salim, obidve sedemdesiatničky, zostali v dome počas desiatich dní. „Aj keď náš dom bol ďaleko od centra mesta, o desať dní neskôr sme začuli hlasy. Džihadisti zaklopali na dvere, hovorili arabsky. My sme neotvárali, ale oni vyvalili dvere a vtrhli dnu. Traja bradatí muži vstúpili do miestnosti a okamžite od nás požadovali peniaze, nič sme ale nemali. Potom prehľadali celý dom. Jeden z nich videl retiazku so zlatým krížikom, ktorý som nosila okolo krku a strhol mi ho.“

Prichádzajú Kurdi
Obe ženy sa triasli od strachu, zvlášť keď radikáli začali hovoriť o tom, čo s nimi majú urobiť. „Jeden z nich povedal: „Zabime ich“,“ spomína Sarya. „Ale našťastie ďalší povedal, že by to bolo plytvanie nábojmi. Potom nás pár krát udreli pažbami pušiek a odišli preč.“ Dve starenky zostali zatvorené v dome počas ďalších pätnástich dní, keď znovu počuli blížiť sa iné hlasy. Tentoraz však mali kurdský prízvuk. Boli to muži z Pešmergy (kurdské ozbrojené milície v Iraku, pozn. prekl.), ktorí vstúpili na konci augusta do prvého mesta dobytého džihádistami na Ninivskej planine. „Okamžite sme otvorili dvere, plačúc a kričiac pred ich prekvapenými pohľadmi. Oni nám pomohli, priniesli nám jedlo a vodu.“

Dnes
V súčasnej dobe, po siedmych mesiacoch, Sarya a Madi žijú stále v temnej miestnosti v dome bez elektriny a tečúcej vody. Napriek tomu, že bojovníci Pešmergy znovu dobyli Teleskof, nikto z kresťanov nemal odvahu vrátiť sa späť, lebo sa obávajú nových útokov zo strany džihádistov. „Nikto sa nikdy v našej histórii neodvážil urobiť to, čo urobil islamský štát, vyhnať nás z našej zeme,“ smutne krúti hlavou jedna z dvoch stareniek. Ale ani možné nové ohrozenia džihádistov neprinútili dve starenky Saryu a Madi opustiť rodnú obec.

foto: Tempi

Dátum blahorečenia Oscara Romera bol stanovený: obrad blahorečenia sa bude konať v San Salvadore 23. mája. Oznámil to dnes Mons. Vincenzo Paglia, postulátor kauzy beatifikácie arcibiskupa mučeníka Romera pri príležitosti svojej návštevy El Salvadoru. Arcibiskup Romero bol zavraždený z nenávisti k viere 24. marca 1980.

Oficiálne oznámenie o dni slávnostného obradu, ktorému bude predsedať prefekt Kongregácie pre svätorečenie, bolo vydané v predvečer ďalšieho výročia: zavraždenia salvádorského jezuitu otca Rutilia Grande, ku ktorému došlo 12. marca 1977, tri roky pred smrťou arcibiskupa Romera. Otec Rutilio, zastrelený spolu s dvomi roľníkmi, keď išiel sláviť svätú omšu vo vidieckej oblasti, bol prvou obeťou série zločinov proti duchovenstvu v krajine.

Aj v prípade tohto jezuitského kňaza sa na začiatku januára začal proces svätorečenia, iniciovaný diecézou San Salvádor. Stredoamerická cirkev sa snaží doviesť aj túto kauzu paralelne s kauzou arcibiskupa Romera k úspešnému zavŕšeniu a vyhláseniu svätosti. Dôvodom je „úzke puto, ktoré ich spája na teologickej a pastoračnej rovine,“ pretože, ako potvrdzuje Mons. Paglia, „je nemožné porozumieť Romerovi bez pochopenia Rutilia Grande.“

Otec Grande je kľúčovou postavou, v ktorej sa zrodil a odráža základný obrat a pastoračná konverzia arcibiskupa Romera v prospech obrany utláčaných, chudobných a sociálnej spravodlivosti. Smrť otca Rutilia hlboko poznačila posledné tri roky jeho života.

Romero ho spoznal v roku 1967 v kňazskom seminári v San José de la Montana, kde otec Rutilio vyučoval. „Aj keď bol v dôverných priateľstvách s inými duchovnými váhavý, Romero s ním nadviazal vzťah bratského priateľstva, ktorý poznačil dôležité okamihy jeho života,“ hovorí sa v jeho životopise. Otec Rutilio bol ceremoniárom na jeho biskupskej vysviacke v roku 1970.

Romero sa cítil ako jeho brat a považoval ho za Božieho muža. Bol jezuitom nie iberského pôvodu, ako mnoho z jeho spolubratov v Salvadore. Bol odlišný od skupiny jezuitov – akademikov zo Stredoamerickej Univerzity (UCA), kde mala vysoká kultúra za cieľ vytvorenie vedúcej triedy, povolanej zmeniť krajinu, Rutiliom žartovne nazývanú „učitelia Izraela“. Nezdieľal teoretické myslenie otca Ignacia Ellacuría, skvelého intelektuála jezuitov v Salvádore, ktorý podporoval projekt politickej reformy v krajine. Páter Rutilio nemal záujem zapojiť sa do týchto plánov.

Jeden z jeho spolubratov napísal: „domnieval sa, že jediným riešením zla v Salvadore, ktorý mal vidiecku dušu, bolo ohlasovanie evanjelia medzi ľuďmi roľníkmi. Bol presvedčený, na základe evanjeliovej lásky, že nasledovanie Ježiša a evanjelia, by mohlo priniesť hlbšiu premenu ľudí a štruktúr v krajine, než akýkoľvek politický program.“

V roku 1972 sa zrieka akademickej práce, zanecháva hlavné mesto, cíti, že má nasledovať to, čo mu Boh vnuká v danom okamihu: ísť žiť v chudobe medzi roľníkov (campesinos) v Aguilares, v oblasti, kde sa narodil. Nejde teda o voľbu z dôvodov sociologických alebo politických. Dôvody jeho rozhodnutia sú teologické: „Pretože je Boh, ktorý miluje a uprednostňuje chudobných, pretože im poskytuje svoje prvé milosrdenstvo,“ hovorí. „Ide o to – dodáva – neskomoliť Krista a prijať ústredné postavenie chudobných, tak ako to predstavuje evanjelium a prijať to, že skrze nich by malo byť postavené Božie kráľovstvo,“ a v tom, pre Rutilia, „bola v stávke vernosť Cirkvi a Kristovi.“ Pastoračná služba, ktorú vykonával otec Rutilio, znamenala čítať realitu vo svetle evanjelia a sprevádzať oslobodzujúcu Božiu činnosť medzi ľudom. Hľadal cestu celostného oslobodenia svojho ľudu, roľníkov, prinášal a prijímal až úplne do konca novosť evanjelia a vyhýbal sa prostej ideológii.

„Oslobodenie, o ktorom otec Rutilio kázal, bolo inšpirované vierou,“ potvrdzuje Romero na pohrebe otca Rutilia. „Oslobodenie, ktoré začína pokáním za hriechy, oslobodenie, ktoré končí vo večnom šťastí s Bohom, oslobodenie založené na Kristovi, jedinej sile, ktorá zachraňuje: toto je oslobodenie, o ktorom hlásal otec Rutilio (…). Keby sme poznali jeho citlivé pohnútky v sociálnych otázkach, nepovažovali by sme to za neúspech alebo krátkozrakosť. Pokiaľ nebudeme prežívať zmenu srdca… všetko bude slabé, revolučné, pominuteľné, násilné. Nekresťanské.“

Vražda otca Rutilia upevnila v Romerovi ducha vnútornej sily, ako ho on sám nazýval. Vedomie toho, že musí konať s väčšou odvahou a odvolávať sa na evanjeliovú lásku v živote spoločnosti.

Na jeho pohrebe, pred obrovským davom, Romero zdôraznil motiváciu lásky, ktorá viedla otca Rutilia v žití evanjelia medzi chudobnými roľníkmi. „Pravá láska je to, čo priviedlo otca Rutilia k smrti, zatiaľ čo podával ruku dvom roľníkom. Tak miluje Cirkev: s nimi umiera a s nimi sa oddáva transcendencii neba. Miluje ich. Je príznačné, že zatiaľ čo otec Rutilio kráča spolu k svojim ľuďom, aby im priniesol Eucharistiu a posolstvo spásy, práve v tú chvíľu padá zasiahnutý guľkami. Kňaz prichádza k svojim ľuďom, aby sa s nimi stotožnil, aby s nimi žil, nie inšpirovaný revolúciou, ale inšpirovaný láskou, a preto je to práve láska, ktorá nás bratia inšpiruje…“

Pápež František mal možnosť stretnúť sa s otcom Rutiliom v sedemdesiatych rokoch: „Zoznámil som sa s Rutiliom Grandem raz na jednom zasadnutí Latinskoameričanov, avšak nerozprával som sa s ním. Po jeho smrti som sa o neho začal veľmi zaujímať. Zanechal „centrum“, aby odišiel na perifériu. Veľký človek.“

foto: Avvenire

Nairobi – „Neobrábané pôdy diecéz, kongregácií a seminárov v Keni budú použité na výrobu potravín,“ hovorí páter Celestino Bundi, riaditeľ národných Pápežských misijných diel.

Páter Bundi poukázal na to, že týmto spôsobom reaguje cirkev v Keni na výzvu pápeža Františka, ktorú spomenul vo svojom prejave k účastníkom na 38. zasadnutí Organizácie Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO), a v ktorej vyzdvihol, že je potrebné hľadať nové spôsoby, ako pomôcť chudobným a hladujúcim.

„Je všeobecne známe,“ povedal Svätý Otec František, „že súčasný objem výroby potravín je dostačujúci. Napriek tomu však existujú milióny ľudí, ktorí stále trpia a umierajú hladom. Toto, milí priatelia, je skutočne škandalózne. Je potrebné nájsť spôsob, aby mohli ťažiť z plodov zeme úplne všetci, a to nielen preto, aby sme preklenuli priepasť medzi bohatými a tými, ktorí sa musia uspokojiť s omrvinky padajúcimi zo stola. Je to predovšetkým preto, aby sme uspokojili všetky požiadavky práva, spravodlivosti a rešpektu pre každého človeka“.

Cirkev v Keni, povedal riaditeľ miestnych PMD, si kladie za cieľ stať sa sebestačnou, znížiť úroveň podvýživy a sociálnej nerovnosti.

foto: Viktor Jakubov

Koptská pravoslávna cirkev v Egypte oznámila, že 21 kresťanov zabitých bojovníkmi tzv. Islamského štátu v Líbyi, bolo oficiálne vyhlásených za mučeníkov. Ich mená boli vložené do koptského martýria a budú uctievaní každý rok 15. februára. „Ikony, rukopisy a historici nám prinášali svedectvá mučeníkov od úsvitu kresťanstva, ale toto je najväčší prípad kresťanských mučeníkov v súčasnosti“, povedal v rozhovore pre týždenník Tempi Anba Makarius, biskup Koptsko-pravoslávnej cirkvi v Minyi, egyptskej oblasti, z ktorej pochádzala väčšia časť zabitých kresťanov.

Excelencia, verili ste, že 21 zajatých kresťanov sa podarí oslobodiť?
Dúfal som, ale očakávali sme odo dňa, keď boli unesení, že to skončí takto. Teroristi vždy dajú kresťanom na výber: vzdať sa svojej viery a stať sa moslimami, alebo budú zabití. A my sme si boli istí, že naše deti by sa nezriekli kresťanstva. Ale tiež sme si uvedomovali, že oni ich nikdy neprepustia. Z fotografií, ktoré boli zverejnené ešte pred ich popravou, sme už pochopili, že budú zabití.

Čo ste v tých chvíľach prežívali?
Zakúšal som veľkú bolesť pre brutalitu, s ktorou boli zabití, bolesť zo žiaľu rodín s deťmi, ktoré sa pohybovali medzi nádejou a zúfalstvom a bolesťou Egypta, pretože to, čo sa stalo, je útok na našu krajinu. Bolo to bolestivé aj preto, že každý ľudský život je vzácny a posvätný a nikto nemá právo zbaviť iného človeka života. Ak sa toľko snažíme o ochranu zvierat, čo by sme mali robiť pre ochranu ľudského života?

Ako reagovali ich rodiny?
Keď bol zverejnený klip, ktorý ukazuje masaker, niektorí z príbuzných sa zrútili, iní zamdleli. Manželka jedného z mužov bola prevezená do nemocnice v šoku. Prvá reakcia bola teda prekvapenie, úžas, odpor a hnev. Potom však prišli slová útechy.

Od koho?
Cirkev im dala pocítiť svoju blízkosť, rovnako ako aj štát. Prezident Al-Sisi vydal vyhlásenie, nariadil letecké útoky, vyhlásil štátny smútok, oznámil, že na ich počesť sa postaví kostol, a šiel osobne do katedrály vyjadriť sústrasť Tawadrosovi II., pápežovi koptskej cirkvi. Premiér šiel navštíviť rodiny do ich bydlísk. To všetko prispelo k upokojeniu rodín, ale je tu jedna vec, ktorá bola najdôležitejšia zo všetkých.

Ktorá?
Uvedomili si, že ich rodiny boli odvážni kresťania, ktorí podobne ako iní mučeníci sa nezriekli svojej viery, a tak sa šok premenil na pocit hrdosti. Samozrejme, ľudský pocit straty človeka a spôsob, akým ho stratili, ich bude aj naďalej ťažiť.

Kresťania z Minya podstúpili v minulosti mnohé prenasledovania Moslimského bratstva. Ako reagovala islamská komunita?
Moslimovia v Minyi preukázali svoju lásku a odsúdili to, čo sa stalo. Ponáhľali sa, aby nám vyjadrili svoju sústrasť a plakali s nami nad touto hrôzou. Dokonca aj na oficiálnej úrovni bol tento čin odsúdený a my sme za to moslimom vďační.

Video rozšírené zo strany ISIS ukazuje ako niektorí kresťania vyslovovali meno Ježiša Krista pred svojou popravou. Koptská pravoslávna cirkev ich vyhlásila za mučeníkov.
Kresťanská tradícia nám hovorí, že sa jedná o zvyk mučeníkov, ktorí žiadali mučiteľov, aby sa im nechali pomodliť sa, prv než ich popravia. V tej chvíli sa modlili za svojich vrahov, za sudcov, ktorí ich odsúdili a za kata. Keď pohybovali perami, prosili Boha, aby ich posilnil vo viere a odpustil ich zabijakom, v duchu slov prvého mučeníka, Ježiša Krista: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“

Aká je hodnota ich svedectva?
Vyslovujúc meno Ježiša Krista, prv ako boli zabití, potvrdili, že boli usmrtení, pretože sú kresťania, v mene svojej viery a verní do poslednej sekundy. Tak si zaslúžili Kráľovstvo nebeské, ako je napísané v Zjavení sv. apoštola Jána: „Buď verný až po smrť, a ja ti dám korunu života.“ Toto je najväčší prípad mučeníctva kresťanov v našej dobe“.

Abdel Fattah Al-Sisi prisľúbil, že bude stavať kostol na počesť mučeníkov. Čo to pre vás znamená?
Prezident vie, že to pre koptov veľa znamená a vítajú to, a to najmä preto, lebo budovať cirkev je jedna z najťažších vecí z hľadiska súčasných zákonov. Keď bola táto správa oznámená, ľudia prítomní na pamätníku obetiam dlho tlieskali, pretože vedeli, že stavba kostola je najviac, čo môžete urobiť, pretože ich pamiatka zostane nesmrteľná a bude slúžiť životom mnohých ľudí.

Zlepšil sa život kresťanov za prezidenta Al-Sisiho?
Áno, niet o tom pochýb, a to je dôvod, prečo sme ho významným spôsobom podporili vo voľbách. Napriek tomu si potreby koptov vyžaduju ešte veľa pozornosti a času, pretože sa medzitým nahromadilo množstvo problémov. Potrebujeme zmenu kultúry, a to nejakú dobu potrvá, a to najmä čo sa týka odmietnutia alebo prijatia pluralizmu, rôznorodosti a spolunažívania. To sa vzťahuje na všetko, nielen na náboženstvo. To, čo si kresťania vytrpeli v priebehu storočí je neopísateľné.

Pápež František nazval týchto 21 kresťanov „mučeníkmi“. Cítite blízkosť Katolíckej cirkvi?
Katolícka cirkev si tiež uctieva mučeníkov a verí v ich orodovanie. Medzi oboma našimi cirkvami prebieha sústavný dialóg o veciach, ktoré máme spoločné. Máme výborné vzťahy.

Prezident Al-Sisi požiadal o „náboženskú revolúciu“ pred vodcami a učencami moslimov v univerzitnej mešite Al-Azhar, ktorá predstavuje najvyššiu autoritu sunnitského islamu vo svete. Je to dôležitý krok k zastaveniu islamistického násilia?
Prezident žiadal revíziu niektorých textov, ktoré sú zlé interpretované extrémistami, na ktoré sa títo odvolávajú, aby ospravedlnili svoje prejavy násilia a terorizmu v mene Islamu. Avšak prezident Al-Sisi nechcel zaútočiť na Al-Azhar, ktorá je umiernená a vnímaná ako prvá autorita pre moslimov. Žiadal učencov, aby sa postavili proti istým mylným víziám z používaných materiálov. Ale ja by som naozaj chcel zdôrazniť, že Al-Azhar spolupracuje s Koptskou cirkvou v mnohých rizikách, ktorými prechádzame.

foto: Tempi

Ismailia – Egyptská koptská katolícka cirkev slávnostne posvätila svoj vôbec prvý kostol na Sinajskom polostrove, v meste Sharm El-Sheikh.

Kostol je zasvätený „Našej Panej pokoja“, podľa návrhu Suzanne Mubarakovej, manželky bývalého egyptského prezidenta Husního Mubaraka. Suzanne, ktorá chodila do školy, ktorá bola zriadená katolíckymi rehoľnými sestrami, zabezpečila, aby mohla stavba kostola po rokoch meškania a opozície zo strany miestneho politického vedenia pokračovať. Realizácia stavby bola možná aj vďaka finančnej podpore organizácie Cirkev v núdzi (Kirche in Not).

„Je to veľký deň radosti pre katolíkov v Egypte,“ povedal po vysvätení kostola miestny ordinár, koptský katolícky biskup Makarios Tewfik Ismailia.

„Máme na Sinaji niekoľko miest na konanie bohoslužieb, ale sú to kaplnky alebo dokonca len izby v bežných domoch,“ povedal o tejto turistickej oblasti so stovkami hotelov lemujúcimi pobrežie známe pre svoje veľkolepé koralové útesy. „Kostol Panny Márie pokoja je prvá riadna cirkevná stavba, ktorá bola postavená len za účelom uctievania Boha.“

Otec Bolos Garas, miestny farár, bude sláviť v kostole každú nedeľu tri sv. omše. „Som koptský katolícky kňaz, ale tu na Sinaji je len veľmi málo koptských katolíkov, len hŕstka rodín. Väčšina našich veriacich sú turisti alebo zahraniční pracovníci. Z tohto dôvodu budem sláviť nedeľné sv. omše nielen v súlade s rituálmi mojej Cirkvi, ale aj podľa rímskych obradov, ako v taliančine tak aj v angličtine,“ povedal.

foto: Kirche in Not