Rozhovor s Chaldejským patriarchom v Iraku: „Sme unavení z láskavých slov, chceme skutky. Máme na Východe svoje poslanie, máme tu byť svedkami.“
Raphael Louis Sako, Patriarcha chaldejskej Cirkvi, najväčšej medzi irackými kresťanmi, nedávno navštívil severný Irak spolu s Viedenským arcibiskupom Christophom Schönbornom. Pri tejto príležitosti poskytol nasledujúci rozhovor.
Patriarcha Sako, v svojich ostatných rozhovoroch viackrát zdôrazňoval potrebu politickej jednoty kresťanov v Iraku, ktorá v posledných voľbách sa predstavilo 9 rôznych zoznamov. Veríte, že vaša výzva bude vypočutá? Ak iné cirkvi nebudú počúvať, Chaldejci sa budú snažiť sústrediť všetko na jeden zoznam, aspoň tí, ktorí majú schválenie od hierarchie?
2. apríla sa uskutoční v Bagdade tretnutie s inými patriarchami a niektorými laikmi zapojenými v politike, aby som im predniesol svoj návrh. Nebude ho ľahké dosiahnuť, pretože niektoré strany a kresťanskí politici sú spojení s hlavnými irackými stranami. Ale ja nevidím žiadne iné riešenie v tejto chvíli ako to, že my musíme mať rovnaký program a rovnako hovoriť, ak chceme ovplyvniť situáciu. Ak to nebudú všetci akceptovať, tak aspoň my Chaldejci, ktorí sme najväčším kresťanským spoločenstvom v Iraku, vytvorme vlastnú jednotnú formáciu.
Americký Kongres prvý a potom Štátny Department, potvrdili, že akcie Daešu tak proti jezidom, ako proti kresťanom sú genocídou, ako to už vyjadril aj Európsky parlament. Ako hodnotíte tento vývoj?
Som trochu znepokojený, že toto vyhlásenie môže byť využité pre nejasné ciele, to jest na ospravedlnenie vojenskej intervencie, alebo ako žiadosť o peniaze zo strany niektorých z nich. Je tu prenasledovanie kresťanov, ktoré mnohých z nich núti utekať zo svojich domovov a miest. Zničenie pamäte na kresťanov v Iraku, to znamená, kostolov a pamiatok, je istá forma genocídy, aj keď naše straty na životoch nie sú porovnateľné s tými, ktoré utrpeli jezidi. Ale teraz by bolo dôležité vyjasniť, aké sú právne dôsledky vyhlásenia o genocíde.
V minulosti, ste vy a iní patriarchovia žiadali, aby sa medzinárodné spoločenstvo zasadilo o právo irackých náboženských menšín, vyhnané zo svojich domovov a území Daešom, v prípade potreby aj so zásahom medzinárodnej polície. Teraz, keď je aktivita Daešu kvalifikovaná ako genocída americkým Kongresom a Európskym parlamentom, dúfate v medzinárodný vojenský zásah?
Isis bude porazený, teraz si už predstavujem aký problém nastane potom. Berúc do úvahy kultúru a postoje, ktoré dominujú v tejto časti sveta, je ľahké predvídať pomstu. A kresťania pochybujú o tom, že sa budú môcť vrátiť do svojich domovov po ich oslobodení, pretože zlyhal vzťah dôvery s mnohými svojimi moslimskými susedmi, ktorí sa spojili s ISIS, zaútočili a obsadili ich majetok. Teda nestačí vojensky poraziť Daesh, taktiež je nevyhnutné, aby medzinárodné spoločenstvo poskytlo dlhodobé záruky. A čo je dôležitejšie, musí byť porazená ideológia, spôsob myslenia, z ktorého sa zrodil Isis, ktorá existuje po celom svete. Ak všetci moslimovia nezmenia zmýšľanie, neprijímú náboženskú a etnickú pluralitu, bude ťažké presadzovať rešpekt k právam všetkých. Musí prísť k oddeleniu štátu a náboženstva vo všetkých krajinách, založiť politické usporiadanie založené na občianských právach.
Nedávno ste vyjadrili svoj nesúhlas voči kresťanských milíciám, ktoré vznikli v niektorých častiach krajiny. Kde sa zrodil váš nesúhlas?
História nás učí, že izolované a identifikované kresťanské milície sa stali terčom násilia. Som proti, pretože chcem chrániť životy týchto dobrovoľníkov: je lepšie aby sa začlenili do národnej armády alebo do Pešmergy (Kurdské milície). Aký má zmysel robiť milície 2-300 mužov s málo zbraňami? Teraz vzniko šesť, tri závisle od šiitov a tri od kurdov! Nemajú dosť síl oslobodiť kresťanské miesta a ochrániť ich. Navyše som proti sektárskej kultúre, ktorá láka do týchto iniciatív. Takže súhlasím s ozbrojenou obranou, ale integrovanou do oficiálnych ozbrojených síl.
Vlani vo februári ste odmietli zúčastniť sa Národnej konferencie o ochrane mierového spolužitia a boja proti terorizmu a extrémizmu organizovanému irackým parlamentom. Prečo?
Pretože sme už unavení z milých slov, už chceme skutky. Nič sa neurobilo na vyčistenie domovov kresťanov získaných podvodom a zastrašovaním milíciami v Bagdade, a nič sa neurobilo pre zmenu zákona, ktorý núti ku konverzií maloletých detí na islam rodičov tých náboženstiev, ak aspoň jeden z nich konvertuje na islam. Moje gesto mal istý ohlas. Teraz všetci politici vo svojich prejavoch vždy venujú pozornosť právam kresťanov, ktoré musia byť chránené. A na Veľkú noc všetky strany nám poslali pozdrav. Ale skutky stále chýbajú.
V Európe prebieha vo verejnej mienke vážny konflikt a medzi politickými silami, medzi tými, ktorí chcú prijať všetky utečencov z Východu, ktorí zaklopú na dvere nášho kontinentu, a tými, ktorí ich chcú vyhnať. Čo si myslíte o tejto situácii?
Po prvé musíme uznať, že sme obeťami zlej politiky Západu, ktorá zmenila diktátorské režimy na iné režimy, horšie ako tie predchádzajúce. Po druhé, je nutné, aby Európa dobre filtrovala túto utečeneckú vlnu, pretože môžu byť medzi nimi extrémisti a ľudia, ktorí nemajú právo na azyl. Ale predovšetkým, bolo by lepšie, aby nám pomohli všetkým zostať tu. Pokiaľ sa urobia politické reformy, ak sa zaistí spravodlivosť, ľudia nebudú útekať. My pastieri východných cirkví pevne veríme, že kresťania východu sú povolaní vydávať svoje svedectvo tu, musia zostať tu a byť znamením pre všetkých ostatných. Aj Chaldejská cirkev je teraz cirkvou v diaspóre, so státisícami veriacich rozptýlených po celom svete. Ale za 100 rokov cirkev v diaspóry zanikne, bude similovaná. Už druhá generácia nebude hovoriť Aramejský, ale iba anglický. Ak odtiaľto odídemem, je to náš koniec.
Keď ste v novembri 2014 boli v Miláne, povedali ste, že by bolo pekné, keby talianski kresťania zorganizovali verejnú demonštráciu v prospech kresťanov prenasledovaných na východe. V polovici tohoto roku boli organizované sv. omše a malé modlitbové zhromaždenia modlitby ruženca na námestí v niekoľkých talianskych mestách. Žiaden verejný občiansky prejav. Cítite sa z toho sklamaný, alebo nie?
Som rád prejavenej duchovnej solidarite, ale žiada sa aj politická solidarita. Je potrebné vyvinúť tlak na vašich politikov, aby pomáhali našim krajinám, zaistili spravodlivosť pre nevinných, presadzovali ľudské práva nie slovami, ale činmi. Je treba sa tiež obrátiť na vodcov moslimských krajín. Uskutočniť formačné akcie na jednej i druhej strany. Aj to je úloha kresťanov.
Po týchto dvoch rokoch tvrdých skúšok, ako súdite čnosti kresťanských komunít: vier, nádej a láska sa zváčšili, alebo naopak zmešili?
Jediná sila týchto ľudí je ich viera. A aj nádej nie je mŕtva. Stále sa pýtajú: „Kedy sa vrátime domov?“. Nemôžem im odpoveď, dokonca ani vláda: budúcnosť je v rukách Božích. Naši kresťania majú veľa trpezlivosti, pretože pozerajú na ostatných utečencov, ktorí sú v ešte horšom stave než oni. 4 milióny moslimov a desiatky tisíc jezidov sú vnútorne presídlené osoby, žijú v stanoch a ich územia boli úplne zničené. K týmto ľudským bratom a sestrám sme vyjadrili to, čo sme mohli, lásku. Navštívil som šesťkrát moslimské komunity utečencov z Ramadi, a priniesol som im pomoc, rovnako ako to urobili ostatní biskupi v iných oblastiach krajiny. Jeden imám mi povedal: „Vieme, že sa vás sa nemusíme báť, pretože váš Boh je Bohom lásky.“ Je správne, že myslíme aj na iných, pretože Kristus neprišiel iba pre kresťanov.
Foto: ANSA