Utrpenie utečencov počas pandémie narastá paradoxne najmä vo vyspelých krajinách, akými sú Singapur, Malajzia, Thajsko či Južná Kórea. Nielenže sú tamojší utečenci odlúčení od svojich rodín, ale často musia čeliť aj vykorisťovaniu v práci. Malajzia a Singapur tento problém najprv ignorovali, potom utečencov umiestnili do zariadení, v ktorých sa vírus začal masovo šíriť. Mestský štát Singapur, v ktorom pracuje takmer jeden a pol milióna utečencov, uzavrel okolo 300 000 z nich do približne 40 ubytovní, kde sa tiesni 10 – 20 ľudí v jednej izbe. V apríli bolo už 25 000 z nich infikovaných. Oproti tomu v Malajzii polícia začiatkom mája mnohých utečencov s použitím násilia uväznila. Na novinárov, ktorí chceli o takomto postupe upovedomiť verejnosť, bol vyvíjaný nátlak. V krajine žije približne 5,5 milióna utečencov, z ktorých viac ako polovica nie je úradne evidovaná.
Tvrdé zaobchádzanie neminulo ani tisícky nelegálnych pracovníkov v Thajsku. Keď príslušné úrady zistia, že ich dokladom vypršala platnosť, pracovníci sú umiestnení do špeciálnych detenčných centier. Budovy centier majú kapacitu okolo 500 ľudí, no v nehumánnych podmienkach sa ich tam tiesní viac ako dvojnásobok. Medzi nimi sú aj Rohingovia, nelegálni prisťahovalci z okolitých krajín a veľká skupina pakistanských kresťanov, ktorí utiekli zo svojej krajiny pre násilie alebo diskrimináciu. Nie sú to len ľudia, ktorí si hľadajú prácu, ale aj ľudia, ktorým v ich vlasti hrozí smrť.
V Južnej Kórei vláda aktívne vyhľadáva neevidovaných utečencov, ktorí žijú v nevyhovujúcich podmienkach na preplnených miestach. Vzhľadom na zlý hygienický stav tu je vysoké riziko prepuknutia masového šírenia Covidu-19. Množstvo nelegálnych utečencov sa ukrýva pred úradmi zo strachu, že dostanú príkaz na vyhostenie. Podľa predsedu vlády Chung Sye-kyuna by však okolo 380 000 nelegálnych utečencov malo dostať pomoc a lekársku starostlivosť bez obáv z deportácie: „Ak ich označíme za nelegálnych prisťahovalcov a budeme voči nim zavádzať reštrikcie, budú sa ešte viac skrývať a vznikne nám tu bludný kruh.“ Chung Sye-kyun dodáva, že vládne opatrenia by mali mať skôr charakter karantény než kontroly migrácie.
V najmenej rozvinutých krajinách Ázie sa problémy týkajú predovšetkým vnútorných migrantov a vyhostených osôb. Svetový potravinový program OSN poskytuje potravinovú a peňažnú pomoc ľuďom postihnutým konfliktmi, násilím a prírodnými katastrofami a v súčasnosti je jedným z jeho cieľov pomoc obyvateľom Mjanmarska. Ide predovšetkým o 245 000 vnútorne vysídlených osôb a ľudí zapojených do konfliktov v mjanmarských štátoch Chin, Kachin, Shan a Rakhine. OSN pomáha aj utečencom, ktorí sa vracajú do svojej vlasti. Odhaduje sa, že v súčasnosti sú po celej Ázii roztrúsené asi 3 milióny vracajúcich sa utečencov.
Problémom vnútornej migrácie sa zaoberá aj Vietnam. Ľudia z veľkých miest (napr. Hočiminovo Mesto) sa zhromažďujú do dedín, kde si ale nemôžu nájsť stálu prácu. Hľadajú si preto aspoň príležitostnú prácu, ktorú vykonávajú za nedostatočný plat. Prieskum, ktorý vykonalo Ministerstvo práce, ukazuje, že väčšina z nich je vo veku od 18 do 35 rokov a že 60% tvoria ženy. Z prieskumu tiež vyplynulo, že 65% pracovníkov tvoria nekvalifikovaní robotníci živiaci sa príležitostnými prácami vykonávanými v nebezpečnom prostredí. Mnohí z týchto vnútorných migrantov nemajú riadnu pracovnú zmluvu, a preto ani žiadne sociálne či zdravotné poistenie.
FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD