Pápežské misijné dielo detí POMÁHAME v 2 800 projektoch.

napr. v GHANE

Nazaretský domov pre Božie deti v Ghane poskytuje útočisko deťom so zdravotným postihnutím. Takéto deti sa totiž v meste stávajú obeťami obvinenia z čarodejníctva. Nazaretský dom v Ghane je jedným z projektov, ktoré podporuje Pápežské misijné dielo detí. Doteraz sa v ňom podarilo zachrániť 80 detí.

„Príjmi požehnanie a staň sa požehnaním.“ Aj my sme prijali požehnanie v našej práci a v našich príbytkoch, pretože chceme byť požehnaním

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Pieseň bola zložená počas písanie ikony Matky Ticha pre tých, ktorí hľadajú radosť v tichu.

hudba, text: Mária Buláková

spev: Mária Buláková, Lucia Balogová

foto: kaplnka SVETLA a ikona Panny Márie MATKY TICHA

hudobná spolupráca: Marián Kmeť a Edo Stencl

Taliansky misionár a kňaz Pierluigi Maccalli, člen Spoločností afrických misií, bol v noci zo 17. na 18. septembra 2018 unesený džihádistami v Nigeri v blízkosti hranice s Burkinou Faso. Prepustený bol po vyše dvoch rokoch 8. októbra 2020 a v súčasnosti sa zdržiava vo svojej rodnej krajine. Maccaliho spolubratia pokladajú jeho prepustenie za jedno z najjasnejších znamení, ktoré Pán posiela v tomto čase utrpenia a zároveň v misijnom mesiaci október. Prinášame vám znenie prvého rozhovoru, ktorý otec Maccalli poskytol po svojom prepustení tlačovej agentúre Pápežských misijných diel.

Ako ste prežívali čas trávený v zajatí? Aký to malo vplyv na váš život misionára?

Odolávať, aby som prežil! Toto heslo ma sprevádzalo a povzbudzovalo deň čo deň a dodávalo mi silu kráčať ďalej. Odvliekli ma so sebou v pyžame a v papučiach – nemal som so sebou nič a bol som považovaný za nič. Džihádistickí fanatici vo mne videli nečistého kafíra (pozn. kafír – moslimský výraz pre neveriaceho) odsúdeného do pekla. Mojou jedinou útechou boli jednoduché ranné a večerné modlitby, ktoré ma naučila moja mama a kontemplatívny ruženec, ktorý som na naučil od svojej starej mamy. Táto duchovná púšť pre mňa bola časom veľkého ticha, očistenia a návratu k tomu, čo je v živote pôvodné a podstatné. Bola to príležitosť premietnuť si film môjho života, ktorý sa už preklenul do svojej druhej polovice. Položil som si mnoho otázok a z celého srdca som s nárekom volal k Bohu: Kde si? Prečo si ma opustil? Dokedy, Pane? Vedel som a stále viem, že On tam vždy bol a aj teraz tu je so mnou. Ale teraz, keď som doma, začínam chápať, že Boha môžeme niekedy vidieť „v pozadí“. Až teraz som sa dozvedel, koľko ľudí sa modlilo a prosilo za moje prepustenie. Prekvapilo a ohromilo ma to. Zatiaľ ale neviem povedať, ako táto skúsenosť ovplyvní môj misionársky život. Potrebujem viac času.

Prehĺbil sa váš vzťah s Ježišom aj napriek tomu, že ste nemali prístup k Eucharistii, k Božiemu Slovu a chýbala vám útecha vašich spolubratov?

Každý deň, obzvlášť každú nedeľu som sa modlil slovami: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje,“ chlieb, ktorý sa láme za vás, najmä za svet a za Afriku. Do rannej modlitby som vkladal slová francúzskeho hymnu „Začína sa nový deň, deň prijatý od Teba …vopred ho odovzdávame do Tvojich rúk, taký, aký bude...“ a zakončil som ju vetou: „Nemôžem Ti ponúknuť nič iné ako svoj vlastný život.“ Požiadal som o Bibliu, ale nedali mi ju. Každú nedeľu som meditoval nad určitou pasážou Evanjelia, predovšetkým počas Adventu, Vianoc, Pôstu a Veľkej noci. Dvadsiateho mája nám po opakovaných žiadostiach priniesli rádio, a tak som okrem správ zo sveta mohol každú sobotu počúvať komentár nedeľného Evanjelia z Vatikánskeho rozhlasu. Raz sa mi dokonca podarilo počúvať živý prenos sv. omše – bolo to na tohtoročné Turíce. V to ráno som počúval správy a keď som zmenil frekvenciu, zrazu som na svoje veľké prekvapenie počul sv. otca v taliančine. Ocitol som sa v spoločenstve s pápežom a s celou Cirkvou a povedal som si – dnes sa nachádzam zároveň v Bazilike sv. Petra v Ríme a na misiách v Afrike. S pohnutím som počúval čítania a úryvok z Evanjelia podľa sv. Jána, ktorý mi pripomenul moje kňazské heslo: „Ako mňa poslal otec, tak ja posielam vás. Prijmite Ducha Svätého.“ Náhoda? Homília sv. otca Františka bola ako závan sviežeho vzduchu. Po dvoch rokoch duchovnej vyprahnutosti a nedostatku Božieho slova som bol ako znovuzrodený a prijal som tento dar Ducha Svätého, ktorý privial rádiové vlny na Saharu. Užíval som si Evanjelium a slová sv. otca ako nikdy predtým, mali pre mňa veľmi špeciálnu príchuť.

Ako sa zmenil váš pohľad na smrť a ako dnes vnímate misijnú činnosť cirkvi?

V októbri 2018 mi povedali, že talianska vláda požaduje dôkaz toho, že som nažive. Prinútili ma nahrať video, v ktorom som mal osloviť vládu, pápeža a svoju rodinu. Rodine som odkázal, aby boli silní a modlili sa za mňa. Povedal som im, že som pripravený na všetko. Pápeža som poprosil, aby sa za mňa nezabudol modliť. Len raz sa mi jeden mudžahedín vyhrážal, že ma zabije. Nahnevala ho istá udalosť, o ktorej vám nebudem hovoriť. V jeho očiach som bol špinavým kafírom a kazateľom heretickej viery odsúdeným Koránom. V ten deň som nad sebou cítil Damoklov meč, ale ako čas plynul, bál som sa stále menej a menej. Boli sme pre nich príliš vzácny tovar, aby nás zabili. Stále som sa však cítil ako misionár, aj keď som bol spútaný reťazami. Vyjadril by som to slovami nášho zakladateľa: „misionár z hĺbky svojho srdca“. Moje telo bolo uväznené v piesočných dunách, ale môj duch prichádzal do dedín, ktoré som spomínal vo svojich modlitbách. Opakoval som tiež mená svojich spolupracovníkov a mnohých ľudí, ktorých som niesol vo svojom srdci. Obzvlášť som spomínal na podvyživené a choré detí, o ktoré som sa staral, a na mnohé duše, ktoré boli živo prítomné v mojom zranenom srdci. Uvedomil som si, že misia nespočíva len v práci, ale aj v mlčaní. Každá misia je predsa v podstate „Božou misiou“, je to práca Pána. Množstvo aktivít, ktorými som predtým zapĺňal svoje dni, sa zmenili na spomínanie a modlitbu. Misia však pokračuje ďalej a je v dobrých rukách – v rukách Božích. Svedectvá ľudí, priateľov aj cudzincov, ktorí bdeli, modlili sa a zapájali sa do pochodov za moje prepustenie, ma utvrdzujú v tom, aká silná je Božia misia. Všetci mi hovoria, ako sa za mňa modlili, niekto dokonca povedal: „Zaplnil si nám kostoly.“ Ale to som nebol ja – to bol Boh!

Aký bol váš vzťah k vašim únoscom a ako ich vnímate dnes?

Vo všeobecnosti ma vždy rešpektovali. Moja dlhá biela brada musela vzbudiť rešpekt u mladých nezarastených mužov, ktorí ma strážili. Volali ma „shebani“ – starý muž. Stále mi je veľmi ľúto týchto mladých ľudí, ktorí celé dni sledujú propagandistické videá a stávajú sa obeťami indoktrinácie. Nevedia, čo robia! Svojim únoscom a strážcom nič nevyčítam, modlil som sa za nich a budem v modlitbe pokračovať. Pri odchode som mužovi, ktorý ma počas posledného roku väznenia strážil, povedal: „Kiežby nám dal Boh milosť pochopiť aspoň na jeden deň, že sme všetci bratia.“

Aké sú vaše plány a nádeje do budúcnosti?

Posledné dva roky ma naučili žiť tu a teraz. Túžil som, aby sa zajatie čím skôr skončilo, každý večer pri západe slnka som si hovoril – snáď zajtra. A keď slnko znova vyšlo, vzal som do ruky ruženec a rozvrhol som si ďalší deň. Deň za dňom. Budúcnosť patrí Bohu, teraz si užívam svoj návrat domov, ktorý je mojou prítomnosťou. V blízkej budúcnosti sa chcem stretnúť so svojimi spolubratmi v Janove a Padove, ktorých som ešte fyzicky nestihol objať. Plánujem tiež navštíviť klauzúrne kláštory, ktoré sa za mňa neúnavne modlili a mnohých priateľov v Taliansku a v zahraničí. Budúcnosť bude taká, akú ju chce mať Boh.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

„Pandémia Covidu-19 nám pomáha uvedomiť si, že súčasťou nášho povolania je pomoc chudobným, trávenie času s trpiacimi, otváranie našich sŕdc pre bezbranných a beznádejných a sprostredkovanie lásky a milosrdenstva Boha Otca každému človeku. Pápežova výzva v týchto nepokojných časoch je povzbudením pre nás ako rehoľníkov, kňazov a pokrstených laikov. Nemôžeme ostať „pochovaní za zatvorenými dverami“ a starať sa len o vlastné bezpečie a blaho. Protivírusové opatrenia spôsobili, že ľudia zúfalo túžia po vzťahoch a vzájomnej empatii. Práve my môžeme byť majákmi nádeje a znakom istoty Božej prítomnosti v utrpení.“

To sú slová sestry Alexandry Lili Rose, srílanskej rehoľnice, členky Inštitútu dcér Márie Pomocnice kresťanov, ktorá pôsobí v srílanskej pobočke Pápežských misijných diel. Pri príležitosti misijného mesiaca októbra a blížiacej sa misijnej nedele sestra Alexandra píše: „V prvom rade vzývajme všemohúceho Boha, pohrúžme sa do Jeho božskej prítomnosti. Zjednoťme svoje úsilie, zjednoťme sa v modlitbe. Buďme Cirkvou na kolenách, ktorá aj v boji proti vírusu vkladá svoju dôveru v Boha. Po druhé, odvážme sa povedať – Hľa, tu som, pošli mňa, Pane, za všetkých zložitých okolností. Aby Jeho všemohúca milosť napriek našej neschopnosti a slabosti prenikala do sŕdc ľudí a konala v nich zázraky.“

Komentujúc posolstvo pápeža Františka k Misijnej nedeli („ Tu som, pošli mňa!“ – Iz 6,8) rehoľníčka dodáva: „Misia je slobodná a vedomá odpoveď človeka na Božie volanie. Volanie na misiu je možné vnímať iba vtedy, ak máme osobný vzťah lásky s Ježišom prítomným v Cirkvi. Toto volanie si nemožno zamieňať s kariérou. Kariéra sľubuje status, peniaze alebo moc. Kariéra je niečo, čo robíme sami pre seba, ale povolanie je niečo, čo robíme pre Boha a pre jeho ľud. Súčasťou misie sú ťažkosti, utrpenie, obety, ale i pocit uspokojenia a možnosť byť nástrojom v Božích rukách. Je to volanie, ktoré pokračuje, až kým Ho nestretneme vo večnosti. Pán volá každého z nás osobne a naša odpoveď je jedinečná. Každé povolanie je výzvou žiť vieru a darúvať ľudstvu svetlo, pokoj a súcit.“

Na záver sestra Lilly Rose poznamenáva, že „volanie je často spojené s tým, čo nás hlboko znepokojuje, ako to bolo v prípade Mojžiša. Je potrebné objaviť svoje povolanie a začať sa modliť za to, čo nás hlboko znepokojuje. V období pandémie Covid-19, ktorá pripravila o život tisíce ľudí a spôsobila nárast chudoby, neistoty a depresie, je pápežovo posolstvo pre Svetový deň misií 2020 pozvánkou a výzvou adresovanou každému z nás.“

Etiópia v súčasnosti hostí viac ako 150 000 eritrejských utečencov, ktorí opustili svoju krajinu z dôvodu autoritárskej vlády prezidenta Isaiasa Afwerkiho. Afwerki vládne v Eritrei ako diktátor takmer 30 rokov. Stojí na čele totalitného režimu, v ktorom vládne násilie a potláčajú sa ľudské práva. Neslávne známe sú každoročné odvody neplnoletých stredoškolákov na povinný vojenský výcvik do vojenského tábora Sawa, kde čelia fyzickému aj psychickému zneužívaniu. Práve nútené vojenské výcviky, ktoré často trvajú celé roky, sú dôvodom, prečo veľké percento utečencov tvoria deti a mladiství.

Len v roku 2019 prijala Etiópia okolo 70 000 utečencov. Etiópska vláda pritom utečencom až donedávna udeľovala azyl automaticky po prekročení hraníc. To sa však zmenilo na začiatku tohto roka, odkedy sa podmienky sprísnili a azyl už nie je poskytnutý každému. Obeťami sú najmä deti, ktoré prichádzajú bez sprievodu dospelej osoby a ktoré podľa nových pravidiel azyl už nedostanú. Mnohým utečencom hrozí repatriácia, mnohí sa nedostanú do utečeneckých táborov, mnohí sa nemôžu vrátiť do svojich domovov. 

Otec Mussie Zerai, eritrejský kňaz, ktorý bol vždy citlivý na utrpenie utečencov a vysídlených z oblasti Afrického rohu, opisuje situáciu nasledovne: „Zatvorenie jedného zo štyroch utečeneckých táborov (pozn. – tábor Hitsats v severnom regióne Tigrai pri hraniciach s Eritreou), v ktorom bolo prichýlených 15 000 utečencov, spôsobilo, že mnohí utečenci sa presídlili do miest, kde nemajú žiadnu formu ochrany a žiadne práva. Tisícky Eritrejčanov trpia hladom a sú vystavené všetkým formám zneužívania a vykorisťovania. Medzi najzraniteľnejšie skupiny utečencov patria ženy a deti, najmä deti bez sprievodu, ktoré sú ponechané samy na seba a často končia ako obete sexuálneho zneužívania a otrockej práce. Zúfalstvo narastá a vytvára vhodné podmienky pre tých, ktorí obchodujú s ľuďmi. Zvyšuje sa aj počet tých, ktorí sa snažia utiecť do Sudánu a do Líbye, keďže v Etiópii už nie sú vítaní.“

Aj utečenci, ktorí dorazili do blízkosti mestských centier, trpia. Okrem straty svojich práv musia čeliť pandémii a veľmi vysokým životným nákladom. „Apelujeme na etiópsku vládu, aby rešpektovala záväzky vyplývajúce z medzinárodných dohovorov o ochrane práv detí a práv utečencov,“ uzatvára otec Mussie. „Žiadame tiež Európsku úniu, aby zabezpečila prostriedky na dôstojné prijatie eritrejských utečencov v Etiópii. V opačnom prípade budú utečenci hľadať útočisko priamo v Európe a mnohí z nich zahynú počas cesty na púšti alebo v Stredozemnom mori.“

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Súd v metropole Láhaur na východe Pakistanu odsúdil na smrť 37-ročného kresťana Asifa Pervaiza za údajné rúhanie. Asif Pervaiz bol vo väzbe už od roku 2013, kedy ho obvinili z posielania rúhavých SMS správ jeho nadriadenému Muhammadovi Saeedovi Khokherovi. Podľa Asifovho právnika Saifula Malooka (ktorý mimochodom obhajoval na súde aj Asiu Bibi, pakistanskú kresťanku obvinenú v podobnom prípade) súd neuznal Asifovu obhajobu, v ktorej kresťan odmietol obvinenia obžaloby, a v utorok 8. septembra ho odsúdil na smrť. Asif na súde tvrdil, že jeho vedúci sa ho snažil presvedčiť, aby konvertoval na islam. Po tom, čo Asif odmietol, Khokher ho krivo obvinil z posielania textových správ s rúhavým obsahom.

Saiful Malook považuje tento prípad za ďalšiu ukážku prekrúcania práva a nespravodlivosti voči náboženským menšinám v Pakistane. Pakistanské zákony o rúhaní stanovujú trest smrti za urážanie proroka Mohameda a prísne tresty (doživotie) za urážanie islamu, Koránu či niektorých posvätných osôb. 

Otec Qaisar Feroz, tajomník pakistanskej konferencie biskupov, vyhlásil: „Kresťanskú komunitu v Pakistane hlboko zarmútil rozsudok smrti pre Asifa Pervaiza. Dôrazne vyzývame pakistanskú vládu, aby zabezpečila opätovné preskúmanie rozsudku, aby sa dosiahla spravodlivosť. Počet obvinení z rúhania v Pakistane každým dňom narastá, čo je zlým signálom pre budovanie tolerantnej spoločnosti. Odporúčame predsedovi vlády Imranovi Khanovi, aby zorganizoval kampaň na podporu práv menšín a ľudskej dôstojnosti.“

Otec Mario Rodrigues, katolícky kňaz v Karáči dodáva: „Aj keď prípad bližšie nepoznáme, neveríme vzneseným obvineniam. Boli sme svedkami mnohých krivých obvinení, v ktorých sa zneužil zákon. Žiaden kresťan v Pakistane by nikdy ani len nesníval o urážaní islamu či Mohameda. Sme náboženskou menšinou a rešpektujeme všetky ostatné náboženstvá, obzvlášť v podmienkach, v akých žijeme, kde sa rúhanie považuje za veľmi citlivú záležitosť. Sme smutní z toho, že zneužívanie práva pokračuje. Je načase nastoliť spravodlivosť a skutočnú rovnoprávnosť pre všetkých Pakistancov. Aj samotní moslimovia sa často stávajú obeťami krivých obvinení.“

V súčasnosti je v Pakistane vo väzbe minimálne 80 ľudí obvinených z rúhania, pričom polovica z nich čelí trestu smrti alebo doživotiu. Väčšinu obvinených tvoria moslimovia (v Pakistane sa 98% populácie hlási k islamu), sú medzi nimi však aj kresťania či hinduisti.

Vyskytujú sa aj prípady, keď radikálni militanti „vezmú spravodlivosť do vlastných rúk“ a zabijú obvineného z rúhania aj napriek tomu, že ho súd oficiálne neodsúdi. Od roku 1990 bolo takto násilne popravených minimálne 77 ľudí – medzi nimi sa nachádzali samotní obvinení z rúhania, ich rodinní príslušníci a dokonca aj sudcovia, ktorí obvinených oslobodili. Naposledy sa podobný prípad odohral v júli tohto roka. 57-ročný Pakistanec s americkým občianstvom Tahir Ahmad Naseem, obvinený z rúhania a súdený v Péšávare, bol priamo v budove súdu zastrelený 19-ročným moslimom, ktorý naňho vypálil šesť striel. Pakistanskí politici však napriek všetkému zákony o rúhaní otvorene obhajujú.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Desaťtisíce malých dievčat z rôznych ázijských krajín sú aj v dôsledku pandémie nútené k sobášom vo veľmi mladom veku. Tieto dievčatá pochádzajú z chudobných rodín, ktorých finančná situácia sa v priebehu posledných mesiacov výrazne zhoršila. Pokrok, ktorý sa podarilo dosiahnuť v boji proti takýmto praktikám, môže preto v súčasnosti vyjsť navnivoč.

Na alarmujúcu situáciu upozorňuje najmä medzinárodná organizácia Girls Not Brides (Dievčatá, nie nevesty), ktorá združuje vyše 1460 pobočiek roztrúsených po celom svete a bojuje za ukončenie fenoménu detských manželstiev. Skoré manželstvá sú pevne zakorenené v patriarchálnej štruktúre niektorých kultúr a v nerovnosti medzi mužmi a ženami. Ide o rozšírenú praktiku predovšetkým v tradičných komunitách v oblasti medzi Indiou a Indonéziou, v Pakistane či vo Vietname.

Chudoba, nedostatok vzdelania a pocit neistoty vedú k detským manželstvám aj v čase relatívnej stability a kríza, akou je aj terajšia pandémia, problém ešte zhoršuje. Podľa OSN sa obeťami nútených sobášov stáva každý rok okolo 12 miliónov dievčat mladších ako 18 rokov. Vďaka práci mnohých organizácií, ktoré zabezpečovali ženám prístup k vzdelaniu a zdravotníckym službám, sa tento počet pomaly znižoval. Vypukla však pandémia, mnohí živitelia rodín stratili prácu a finančné problémy sa znova začali riešiť detskými manželstvami. Ženy a dievčatá počas pandémie navyše čelia aj väčšiemu riziku domáceho násilia.

Organizácia Dievčatá, nie nevesty preto vyzýva vládnych predstaviteľov ázijských krajín, aby zahrnuli ochranu ľudskej dôstojnosti žien a dievčat medzi svoje priority. Organizácia zdôrazňuje potrebu spolupráce politikov a občianskeho sektora, aby sa pri prijímaní opatrení súvisiacich s pandémiou nezabúdalo na dievčatá, ktorým hrozí detské manželstvo ani na tie, ktoré sú už vydaté. 

Spomedzi rôznych katolíckych organizácií sa detským nevestám venujú predovšetkým rehoľné sestry spolu s laickými dobrovoľníkmi pracujúcimi pre charitu. V mnohých krajinách existuje v rámci charity špeciálne oddelenie zaoberajúce sa skorými manželstvami a obchodovaniu s ľuďmi. Rehoľné sestry zvyšujú citlivosť rodín na hrozby spojené so skorým manželstvom a prostredníctvom dialógu a citlivej formácie ich vedú k upusteniu od tejto praktiky. Ako alternatívu ponúkajú mladým dievčatám vzdelanie a odbornú prípravu na zamestnanie.

Sestra Lucy Kurien z rádu Sestier Svätého kríža je zakladateľkou a riaditeľkou organizácie Maher (v maráthčine „Dom matky“), ktorá sídli v Pune v štáte Maháraštra a poskytuje pomoc opusteným ženám a týraným deťom. Domy Maher sú rozmiestnené po celej Indii a obzvlášť na vidieku sa ich pracovníci snažia vzdelávať miestne kresťanské, hinduistické či moslimské rodiny, aby nenútili svoje dospievajúce dcéry k vydaju. Maher je len jeden z mnohých príkladov kresťanskej angažovanosti v tejto oblasti.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Bratislava 7. septembra (TK KBS) V roku 2020 podporili Pápežské misijné diela na Slovensku (PMD) vďaka dobrodincom misijné projekty v trinástich krajinách Afriky a Ázie celkovou sumou 1 155 086,72 eur. Pomoc zameraná na šírenie evanjelia v misijných krajinách je organizovaná prostredníctvom Kongregácie pre evanjelizáciu národov v Ríme a cez apoštolské nunciatúry v podporovaných krajinách. Takto je zabezpečená pravidelná a spravodlivá podpora a predovšetkým to, aby sa pomoc dostala k tým najchudobnejším v misijných farnostiach a diecézach.

„Chceme vám zo srdca poďakovať za všetky dary. Každý milodar pomáha prispieť na výstavbu kostola, kaplnky či fary, na formáciu seminaristov alebo na opravu studne či školy pre stovky detí. Ďakujeme všetkým členom a darcom PMD za to, že pomáhajú napĺňať poslanie, ktoré zveril PMD Svätý Otec,“ uvádzajú Pápežské misijné diela na Slovensku. 

Podporené krajiny: Benin, Čad, Burkina Faso, Demokratická republika Kongo, Etiópia, Kamerun, Keňa, Kongo, Pobrežie Slonoviny, Rwanda, Srí Lanka, Togo, Uganda.

Misijná pomoc smerovala do troch oblastí podľa jednotlivých diel tvoriacich PMD – Misijné dielo šírenia viery, Misijné dielo detí a Misijné dielo sv. apoštola Petra. Úplný prehľad podporených projektov je dostupný na webovej stránke www.pmd.webouka.eu.

TK KBS informovali Pápežské misijné diela na Slovensku 

Tu sme DOMA a aj v misiách na celom SVETE.

Predstavenie nášho domu v Bratislave.