V oblastiach pri hraniciach Burkiny Faso so štátmi Mali a Niger už dnes nenájdete žiadne školy. Teroristické bunky operujúce v regióne niektoré zo škôl vypálili a mnohých tamojších učiteľov zavraždili. Situáciu nám približuje misionár a kňaz Marco Prada, ktorý sa opiera o správu Osobitnej zástupkyne OSN pre deti a ozbrojené konflikty Virginie Gambovej. Členovia radikálneho Islamského štátu a skupiny Boko Haram sú zodpovední nielen za množstvo útokov na školské zariadenia, ale aj za vraždenie a zmrzačovanie detí na severe krajiny.

Otec Prada hovorí, že dôsledky takéhoto násilia sú hrozivé – vzdelávací systém na severe Burkiny Faso je už dlhšie ako rok doslova v troskách. Státisíce utečencov a vnútorne vysídlených ľudí opúšťajú severné končiny krajiny, ktoré sú teroristickým epicentrom a putujú smerom na juh. Deti nie sú ukrátené len o vzdelávanie, ale čelia viacerým existenčným hrozbám. Mnohé z nich sú terčom násilného náboru džihádistov, ktorí si hľadajú lacných detských vojakov do svojich radov. Pre násilie teroristov je milosrdenstvo neznámym pojmom. Len prednedávnom neznáma skupina ozbrojených mužov zabila najmenej 50 ľudí počas útoku na dedinu Petabouili. Medzi obeťami boli aj ženy a deti. Časté a náhodné útoky podobného charakteru sú dôvodom, prečo od roku 2015 už viac ako jeden milión obyvateľov opustilo svoje domovy.

Uprostred násilia a strachu pôsobia v Burkine ako svetlý maják nádeje misionári, ktorí sa aj v takýchto extrémnych podmienkach zaviazali bojovať za právo detí na vzdelanie. Podľa správ mimovládnych organizácii terorizmus v krajine znemožnil pravidelnú školskú dochádzku až 350 000 deťom. Práve kvalitné vzdelanie je podľa otca Pradu najúčinnejším nástrojom v boji proti džihádistickým formáciám. Výučba však musí byť založená na rešpektovaní ľudských práv a na budovaní tolerantného spolužitia rôznych sociálnych vrstiev a náboženských skupín.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Farnosť sv. Gotharda v mestskej časti Prahy Bubeneč v spolupráci s Veľvyslanectvom Českej republiky v Afganistane peňažnou zbierkou podporila chudobných obyvateľov Afganistanu. Pod vedením farára Miloša Szaba sa farníci počas celého januára spoločne modlievali za túto ázijskú krajinu a neváhali prispieť na potreby misie aj finančne. Odovzdaním vyzbieraných peňazí do rúk misionárov boli poverení českí diplomati v Kábule. V dôsledku obmedzení súvisiacich s koronavírusom sa ich stretnutie uskutočnilo až v júni.

Otec Giovanni Scalese, barnabitský kňaz a vedúci misií v Afganistane, vníma dar od českých veriacich ako symbol duchovného spojenia Cirkvi: „ Keď recitujeme Apoštolské vyznanie viery, vyznávame v ňom, že veríme v spoločenstvo svätých. Na tento článok našej viery väčšinou spomíname v súvislosti so Sviatkom všetkých svätých a zabúdame pritom, že spoločenstvo svätých zjednocuje putujúcu Cirkev na celej zemi. Život kresťana môžeme prirovnať k púti, ktorá ale nikdy nie je púťou individuálnou či samotárskou. Putujeme k Bohu ako pútnici, ktorí si navzájom pomáhajú. Nádherná iniciatíva Farnosti sv. Gotharda je krásnym príkladom takéhoto spoločenstva.“

Príbeh spolupráce medzi Prahou a Kábulom sa začal písať minulého roku v októbri, kedy do afganskej metropoly doputoval list nasledovného znenia: „ Sme rímskokatolícka farnosť v mestskej časti Prahy Bubeneč, kde sídlia diplomatické misie viacerých zahraničných štátov v Českej republike. Táto skutočnosť nám vnukla myšlienku pokúsiť sa o duchovné spojenie s krajinami celého sveta. Zatiaľ čo diplomati zabezpečujú medzinárodnú spoluprácu, mier a bezpečnosť, my sme sa rozhodli podporiť ich prácu modlitbou. Každý mesiac sa modlíme za jednu konkrétnu krajinu sveta a za jej obyvateľov bez ohľadu na ich vierovyznanie.“

V Afganistane sa za štátne náboženstvo považuje islam a konverzia na inú vieru je vnímaná ako zločin odpadlíctva. Svätý Ján Pavol II. tu v roku 2002 založil štátne misie Missio sui iuris, na čele ktorých je v súčasnosti práve otec Giovanni Scalese. V hlavnom meste Kábul pôsobia aj Misionárky lásky a kresťanské združenie Pre deti Kábulu (Pro Bambini of Kabul).

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

V dôsledku prebiehajúcich konfliktov a extrémnych klimatických podmienok je vyše dvoch miliónov Burkinčanov vystavených hrozbe smrti hladom. Počet ľudí, ktorí trpia závažným nedostatkom potravy, sa oproti minulému roku strojnásobil. Na situáciu v krajine naliehavo upozorňuje riaditeľ Charity Burkina Faso, otec Constatin Sere: „ Svet na krízu v pásme Sahel zabudol. Krajiny ako Burkina Faso čelia množstvu výziev a bez vonkajšej pomoci budú tunajší ľudia vystavení veľkému utrpeniu. Vnútorne vysídlené osoby nemajú prístup k jedlu ani k vode potrebnej na pitie a osobnú hygienu.“

Burkina Faso je epicentrom občianskej vojny, ktorej výsledkom je viac ako milión domácich utečencov. V krajine prebieha najrýchlejšie vnútorné vysťahovalectvo na celom svete a stovky ľudí ostávajú bez jedla, vody a prístrešia. Situácia sa vyostruje s približujúcim sa obdobím dažďov. Väčšina ľudí nemá adekvátne podmienky na to, aby boli chránení pred búrkami, silným vetrom a záplavami, ktoré sa očakávajú v priebehu nastávajúcich troch až piatich mesiacov. S cieľom pomôcť najkritickejším oblastiam spustila Charita projekt v hodnote 600 000 eur, ktorý má zabezpečiť vysídlencom a chudobným rodinám jedlo a ekonomickú pomoc. Balíčky s jedlom poputujú k vyše 1500 rodinám a zabezpečia im potraviny na celý mesiac. 

Napriek všetkému Burkinčania stále dúfajú, že v ich krajine opäť zavládne mier a všetci sa budú môcť vrátiť k normálnemu životu. „ Ak sa vysídlenej osoby opýtate, aké je jej najväčšie želanie, odpovie vám, že sa chce vrátiť do svojej rodnej dediny. Obávam sa však, že k tomu zrejme tak skoro nedôjde, keďže násilie tu vôbec nie je na ústupe. Napriek sľubom zo strany štátu ozbrojené aj naďalej rozosievajú po krajine teror a zabíjajú nevinné životy. Budúcnosť sa nám javí znepokojujúco, ale my sa spoliehame na nášho Boha a na lásku našich bratov a sestier po celom svete,“ hovorí otec Sere.

Nepokoje v Burkine Faso trvajú už štyri roky. Ozbrojené skupiny operujú pozdĺž severnej a východnej hranice krajiny, zabíjajú a terorizujú občanov a sú príčinou závažnej nestability v štáte. 

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Medzinárodná organizácia na pomoc deťom UNICEF potvrdzuje, že situácia v Konžskej demokratickej republike patrí medzi najzávažnejšie na svete. Desaťročia vojen a politickej nestability v kombinácii s veľkou chudobou (pričom štát má nekonečne bohaté prírodné zdroje), vysťahovalectvom a epidémiami zhoršujú postavenie najzraniteľnejších obyvateľov krajiny. Najvyššiu cenu platia, ako inak, deti. Detský fond OSN od začiatku roka prijal okolo 100 podnetov upozorňujúcich na závažné porušovanie detských práv v Konžskej demokratickej republike. Spomedzi 200 000 utečencov, ktorí krajinu opustili od januára, je prevažná väčšina maloletá.

Situáciu bližšie opisuje miestny kombonský misionár Gaspare Di Vincenzo: „ Zatiaľ čo celý svet vrátane Konga zápasil s koronavírusom, vojna v krajine nerušene pokračovala, dokonca sa ešte zintenzívnila. Z oblastí North Kivu a Ituri neustále prichádzajú správy o ďalších masakroch. Milície, ktoré táboria na hranici s Ugandou, rabujú a ničia všetko, čo im príde pod ruku a privlastňujú si tunajšie domy a pôdu. Približne 2 500 rodín si spolu s nami našlo útočisko v meste Butembo, kde ich k sebe prijali miestne rodiny. Iste si viete predstaviť, v akej strašnej neistote tu žijú. My – kombonskí misionári – sa snažíme zabezpečiť im aspoň základné potreby pre každodenný život, keďže charita sa dostala do ťažkostí a nemôže zasiahnuť. Veľkú pomoc dostávame z Talianska. Ako to zdôrazňuje UNICEF, deti sú prvé a najväčšmi zasiahnuté obete celej tejto katastrofy. Okrem toho, že mnohé z nich stratili členov svojej rodiny a boli svedkami násilia, trpia aj podvýživou. Máme u nás spolu päťdesiat sirôt a deti z ulice, ale v celej krajine je situácia mimoriadne dramatická. Ďalšou zlou správou pre Kongo je vypuknutie epidémie koronavírusu. V krajine doposiaľ zaznamenali 6700 prípadov a vyše 150 úmrtí, pričom karanténne opatrenia spôsobujú enormné škody už aj tak krehkému hospodárstvu. Veríme, že situáciu sa podarí stabilizovať, inak to môže vyústiť do ďalšej tragédie.“

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Nadeem Joseph si spolu so svojou rodinou v máji tohto roku kúpil dom v prevažne moslimskej štvrti v meste Pešávar. Potom čo sa ich moslimskí susedia dozvedeli, že sa do štvrte presťahovala kresťanská rodina, spustil sa nával vyhrážok. Susedia na Josepha naliehali, aby urýchlene opustil svoj nový domov. Tvrdili, že v ich štvrti smú bývať iba moslimovia a kresťania ani židia tam nemajú čo hľadať. K výhražným slovám sa postupne pridali aj konkrétne skutky. Jedného dňa sa v zámku na hlavnej bráne domu objavilo lepidlo, inokedy sa obeťami zastrašovania stali Josephove deti.

V deň útoku – 4. júna – sa pred Josephovým domom objavil jeho sused Salman Khan so svojimi synmi, aby mu uložil jednodňové ultimátum na opustenie domu. Nadeem Joseph odpovedal, že jeho rodina má právo žiť tam, kde sama chce a chystal sa zavolať políciu. Než však stihol vytočiť telefónne číslo, útočníci spustili paľbu a dvakrát zasiahli Josepha do brucha. Obeťou brutálneho útoku sa stala aj Josephova svokra Elizabeth Masih, ktorú zranili na ramene. Ani jeden zo zvyšných susedov Josephovej rodine nepomohol. Po privolaní zdravotnej pomoci boli obaja ranení transportovaní do nemocnice, kde Joseph v priebehu nasledujúceho mesiaca podstúpil päť náročných operácií. Počas poslednej z nich dňa 29. júna zraneniam podľahol.

Ešte predtým však z nemocnice poslal odkaz, v ktorom hovoril, že sa bojí jednak o svoj život, jednak o svoju rodinu. Uviedol tiež, že za osudný dom ešte nestihol zaplatiť jeho plnú sumu.

Polícia zatkla niekoľkých členov Khanovej rodiny, no samotný páchateľ je stále na úteku. Podľa dostupných informácií je navyše Salman Khan zapletený aj do obchodovania s kokaínom.

Diskriminácia pakistanských kresťanov sa v poslednom čase stupňuje. Mnohí sú zo strany moslimov označovaní ako churha (doslova špinaví, nečistí) a čelia najrôznejším formám útlaku. Niektorí fundamentalisti by kresťanov radi videli zamestnaných len v tých najpodradnejších prácach, akými sú upratovanie ciest či čistenie kanálov. V mnohých inštitúciách funguje segregácia moslimského a nemoslimského obyvateľstva, keď majú obe skupiny vyhradené osobitné miesta a osobitné služby.

Prezident Hnutia za toleranciu v Pakistane Christian Samson Salamat konštatuje: „Útok proti Nadeemovi Josephovi je ukážkou najhoršej možnej formy prenasledovania náboženských menšín v Pakistane. Stojíme pred závažnou otázkou – kto sa podujme chrániť životy týchto ľudí, aby sa podobné útoky viac neopakovali?“

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Reč je o ženách, ktoré prišli o všetko – o svoj domov, prácu aj plat. Keďže nemali potuchy, kde sa v cudzej krajine uchýliť, utáborili sa pred etiópskym konzulátom v hlavnom meste Libanonu Bejrút. Sú to jednoduché ženy v domácnosti, ktoré sa stali obeťami pandémie Covid-19 a ekonomickej krízy. Do Libanonu si prišli hľadať prácu, odišli však naprázdno. Potom ako bola väčšina žien prepustená, vynoril sa ešte závažnejší problém – nemožnosť vrátiť sa domov. Letisko v Bejrúte ostáva zatvorené a prípadnú cestu by navyše predchádzal komplikovaný byrokratický proces. Pracovníčky sa nemôžu oprieť o žiaden ochranný rámec, ktorý by im zaručil dodržiavanie ich práv. Väčšina zamestnávateľov využíva na zamestnávanie utečencov tzv. systém kafala. Ten vyžaduje, aby mali všetci nekvalifikovaní zamestnanci v krajine, kde pracujú, sponzora (väčšinou svojho zamestnávateľa). Sponzor im zabezpečuje víza a je zodpovedný za ich právny status. Kafala je terčom kritiky viacerých ľudskoprávnych organizácií, keďže umožňuje ľahké vykorisťovanie pracovníkov. Mnohí zamestnávatelia svojim zamestnancom jednoducho vezmú pasy a zneužívajú ich bez akýchkoľvek právnych dôsledkov.

Životné podmienky vyše 200 000 (väčšinou) etiópskych žien v domácnosti sú veľmi biedne. Je tu zaznamenaná vysoká miera samovrážd, sexuálnych útokov, slovnej a fyzickej agresivity, nedostatok jedla a nedostačujúca zdravotná starostlivosť. Na pomoc však prichádza Libanonská charita spolu s talianskou kresťanskou mimovládnou organizáciou CELIM . Spoločne prijímajú etiópske utečenky do bezpečných útulkov a pomáhajú im vrátiť sa do ich vlasti. Snažia sa tiež prispieť k ich opätovnej integrácii do etiópskeho spoločenstva prostredníctvom práce.

Antonio Buzzelli z organizácie CELIM hovorí, že už i tak zlú situáciu ešte viac sťažila pandémia Covid-19: „ Libanonské rodiny sa v dôsledku pandémie ocitli v kríze a boli nútení prepustiť mnoho žien v domácnosti, ktoré ostali bez akýchkoľvek prostriedkov. Už predtým si krajina prechádzala ťažkou ekonomickou krízou.“

Spomedzi utečencov, ktorí sa „presťahovali“ pred etiópsky konzulát, boli 80 ubytovaní v jeho kanceláriách. Niekoľkých z nich sa podujala vo svojich útulkoch ubytovať Libanonská charita.

„Od návratu domov nás delí ešte dlhý čas. Covid-19 všetko spomalil. Pomoc, ktorú poskytujú etiópski diplomati, je mimoriadne dôležitá, ale my sa snažíme privítať dievčatá na príjemnejších miestach a umožniť im prístup k lepším službám. Chceme im v tejto ťažkej situácii ostať nablízku a hneď, ako to bude možné, začať organizovať spiatočné lety do Etiópie,“ uzatvára Buzzelli.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Od vypuknutia pandémie Covid-19 sa diecéza Barishal v Bangladéši s pomocou lekárov snaží pomáhať miestnym obyvateľom prostredníctvom svojich ošetrovní, služieb a liekov. Dôsledkami izolácie trpia najmä chudobní – väčšina populácie totižto prežíva len vďaka príležitostnej práci. Drobní farmári teraz navyše nemôžu prevážať svoje produkty a zarobiť si tak aspoň na životné minimum. V dôsledku zatvorenia škôl sú bez platu aj učitelia a nepedagogickí zamestnanci, ktorí sa tiež dostali do finančnej tiesne. Diecéza sa snaží distribuovať potravinové balíčky čo najväčšiemu počtu ľudí, nevynímajúc domorodé obyvateľstvo, ktoré je zo strany štátu diskriminované a naliehavo potrebuje pomoc. Diecéza Barishal je jednou z mnohých diecéz na celom svete, ktoré čerpajú prostriedky z núdzového fondu Pápežských misijných diel zriadeného pápežom Františkom z dôvodu pandémie Covid-19. V Bangladéši pomoc fondu využívajú na žiadosť biskupov aj viaceré ďalšie diecézy. Väčšina tamojších misijných území sa vyznačuje mimoriadne neistou hospodárskou a sociálnou situáciou a nedostatočne vyvinutým systémom zdravotnej starostlivosti. Pandémia situáciu ešte zhoršuje, čím sa sťažujú aj podmienky pre evanjelizáciu a ľudský rozvoj.

Bangladéš však napriek tomu ostáva otvorený pre vzájomnú misijnú spoluprácu. Národný riaditeľ PMD, brat Rodon Hadima, zorganizoval v krajine zbierku pre potreby núdzového fondu a poslal doň už dva príspevky. Bangladéšske diecézy teda z fondu pomoc nielen prijímajú, ale aj aktívne podporujú cirkev vo svete.

Ďalšou diecézou, ktorá prijala pomoc Pápežských misijných diel, je diecéza Rajshahi. Väčšinu jej veriacich tvoria chudobní a nevzdelaní príslušníci kmeňa Adivasi. Deň čo deň pracujú na pozemkoch, ktoré vlastnia iní a ak neprídu do práce, celá ich rodina hladuje. Tamojší učitelia sú celé mesiace bez platu, keďže štát im počas uzatvorenia škôl neposkytuje dotácie. Samotná diecéza sa snaží svojím veriacim pomôcť zo všetkých síl, avšak sama je veľmi chudobná a jej zdroje sú limitované.

V diecéze Mymensingh je epidemiologická situácia vážna, na Covid-19 sa tam nakazilo už najmenej 1000 ľudí. Toto číslo je však pravdepodobne omnoho vyššie. Väčšinu obyvateľstva tvoria domorodci, živiaci sa príležitostnými prácami, ktorých však v dôsledku karanténnych opatrení stále ubúda. Nedostatok jedla pre ich rodiny mnohých privádza do zúfalstva.

Aj v diecéze Sylhet sú ľudia veľmi chudobní a jednoduchí a nerozumejú závažnosti situácie spôsobenej koronavírusom. Cirkev sa tu zaviazala k službe chudobným a postihnutým, k rešpektovaniu ich práv, k zabezpečovaniu vzdelania a zdravotnej starostlivosti. Nedostatkom jedla trpia predovšetkým dôchodcovia a deti. Cirkev sa obzvlášť stará o deti ulice, ktoré v týchto časoch doslova hladujú. Podobná situácia je v diecéze Khulna, kde je väčšina kresťanov sociálne vylúčených. Cirkev sa zapája do roznášky potravín pre rodiny, ktoré nemajú nikoho, kto by im pomohol. 

Arcidiecéza Chattogram sa rozprestiera na rozľahlom území, poznačenom veľkou mierou chudoby. Závažný nedostatok kňazov a pastoračných pracovníkov tu spôsobuje nemalé ťažkosti pri evanjelizačnej činnosti. Misionárom sa darí navštevovať svoje komunity len raz za rok. Vieru miestnych farníkov však našťastie udržuje pri živote práca katechétov a animátorov, ktorí vyučujú katechizmus, pomáhajú katechumenom a vedú duchovný život komunít. Obzvlášť v týchto časoch je pre nich neoceniteľná finančná pomoc, vďaka ktorej si môžu zakúpiť potrebné pomôcky na ochranu pred novým koronavírusom.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Bangladéšski Bratia Svätého kríža spravujú najlepšie vzdelávacie inštitúcie v krajine a sú populárni aj medzi nekresťanmi. Vysoko uznávané školy sú jedným z hlavných misijných plodov Kongregácie Svätého kríža, ktorá je v oblasti Bengálskeho zálivu prítomná už od roku 1953 (Bangladéš získal svoju nezávislosť až v roku 1971). Tohto roku si bratia pripomenú dvojsté výročie od založenia kongregácie a oslavy sa plánujú aj v Bangladéši.

„Ľudia všetkých vierovyznaní nás tu rešpektujú pre naše pôsobenie v oblasti vzdelávania. Hlásame radostnú zvesť prostredníctvom našej práce, ktorá prispieva ku spoločnému dobru,“ hovorí brat Subal Lawrence Rozario, štyridsaťosemročný provinciál Kongregácie Svätého kríža v Bangladéši. „V spoločnosti sa snažíme presadzovať vzájomný dialóg. Máme na starosti viac ako 25 000 žiakov v 25 školách, pričom väčšina z nich sa nehlási ku kresťanstvu. Ako kňazi síce môžeme jednoducho predniesť kázeň v kostole, ale s týmito žiakmi je potrebné nadviazať osobitný vzťah. Môžeme sa s nimi rozprávať, oslovovať ich a byť pre nich živým Božím slovom.“

Vzdelávanie je pre bratov hlavnou pastoračnou aktivitou. Prioritu vo vzdelávacom procese však kladú na posilňovanie morálnych cností: „ Poskytujeme vzdelanie mnohým deťom z marginalizovaných komunít v odľahlých oblastiach. Okrem vedomostí sa žiakov snažíme učiť disciplíne a vštepiť im do sŕdc hodnoty, ktoré zaručia, že z nich vyrastú čestní, zrelí, cnostní a celiství ľudia. Takýto prístup ku výučbe sa tu vysoko cení,“ vysvetľuje brat Rozario.

Za jedného z najvýznamnejších členov Kongregácie Svätého kríža sa považuje Kanaďan Andrej Bessette, ktorého pápež Benedikt XVI v roku 2010 vyhlásil za svätého. „Boh si ho vyvolil a povolal a on vykonával svoju prácu školníka na škole v Montreale vo veľkej pokore a jednoduchosti. Je pre nás veľkým príkladom, ako žiť svätosť v každodennom živote. Mnohí bratia po celom svete konajú svoje drobné práce v tichu, pokore a skrytosti pred svetom. V Božích očiach sme všetci veľmi vzácni.“

Plánované oslavy 200. výročia vzniku kongregácie by mali napriek núdzovému stavu v súvislosti s koronavírusom prispieť ku zviditeľneniu kongregácie. Bratia plánujú navštíviť niekoľko farností a podeliť sa s ľuďmi o svojej skúsenosti a príbehy, aby ich mohli miestni lepšie spoznať. Práca bratov priniesla aj bohatú úrodu nových povolaní – v súčasnosti pôsobí v Bangladéši spolu 109 členov kongeegácie. Brat Rozario približuje: „ V minulosti sme mali veľa zahraničných bratov, ktorí sem prichádzali ako misionári. Vďaka Bohu však teraz máme niekoľko mladých domácich bratov, ktorí sa rozhodli zasvätiť svoj život Bohu a službe v našej kongregácii. Bratov ako misionárov posielame aj do zahraničia. V súčasnosti dvaja bratia študujú v Kanade a po ukončení štúdia sa vyberú na svoje misijné dobrodružstvá.“

Kongregácia Svätého Kríža vznikla spojením dvoch samostatných inštitútov vo Francúzsku: Bratov svätého Jozefa z Ruillé-sur-Loir, (založil ich v roku 1820 Jacqueso-Francois Dujarié, venovali sa základnému vzdelávaniu) a Spoločnosti pomocných kňazov (založil ju v roku 1835 Basil Moreau, venovali sa misiám na vidieku a vyššiemu vzdelávaniu). Dnes je kongregácia prítomná v Európe (Francúzsko, Taliansko), v Amerike (Brazília, Kanada, Čile, Haiti, Mexiko, Peru, Spojené štáty americké), v Afrike (Ghana, Keňa, Tanzánia, Uganda) a v Ázii (Bangladéš, India, Filipíny).

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Ozbrojená skupina v oblasti mesta Bozoum na západe Stredoafrickej republiky opäť prevzala svoje zbrane, čo spôsobilo zvýšenie napätia v regióne. Situáciu v krajine zhoršuje aj šírenie koronavírusu a stupňujúce sa zásahy cudzích štátov do miestnej politiky a spoločnosti. Takýto obraz Stredoafrickej republiky nám podáva otec Aurelio Gazzera, karmelitán a dlhoročný tamojší misionár.

Nestabilita vládne v krajine od roku 2013, kedy milície Seleka zvrhli prezidenta Françoisa Bozizého. Otec Gazzera vysvetľuje: „ Náboženstvo využívajú vodcovia milícií ako nástroj nenávisti. Podnecujú ním členov milícií (veľmi mladých, chudobných a slabo vzdelaných mužov) proti ich oponentom. Nedá sa poprieť, že tunajší velitelia a politici znemožňujú mierové spolužitie.“

K dočasnému pozastaveniu násilia prispela návšteva pápeža Františka v hlavnom meste Bangui v roku 2015. Prítomnosť Svätého Otca viedla k zblíženiu strán v konflikte a ku viacerým mierovým dohodám. Podpisy na dokumentoch však trvalý pokoj nezaručili. Podľa slov otca Gazerru skupina rebelov v posledných dňoch odmietla mierové zmluvy podpísané v roku 2019 v Chartúne a znova pozdvihli zbrane. „Zaútočili na vojenský tábor a obávali sme sa, že budú vydierať Bozoum. Našťastie, nepodarilo sa im dostať až sem a naše mesto bolo zachránené. Zatiaľ čo títo rebeli majú väzby na pastierske etnikum Fulbov, oblasť Bozoum je obývaná roľníkmi, ktorí s veľkým úsilím obhospodarujú pôdu v okolí svojich dedín. Konflikt nastáva, keď na poľnohospodársku pôdu prichádzajú stáda pasúcich sa zvierat, ktoré farmárom ničia celú úrodu. Keď sa roľníci snažia brániť svoje práva, odpoveďou rebelov je nekonečná špirála násilia a vojenských útokov.“

Uprostred neustálych bojov sa v krajine začal navyše šíriť aj vírus Covid-19. Počet prípadov sa šplhá ku dvom tisíckam. Otec Gazzera opisuje situáciu nasledovne: „ Ihneď po vypuknutí epidémie vláda uzavrela letiská, avšak nechala priechodné cesty, predovšetkým tie, ktoré spájajú krajinu s Kamerunom (v súčasnosti eviduje okolo 10 000 nakazených). Nákaza sa pravdepodobne šíri práve odtiaľ. Zdravotnícke úrady síce zaviedli viaceré opatrenia, no zariadenia zdravotnej starostlivosti ani zďaleka nepostačujú potrebám krajiny – v celej Stredoafrickej republike je len 150 lôžok pre nakazených na nový koronavírus.“

Katolícka cirkev iniciovala medzinárodnú sieť solidarity a vďaka Talianskej charite, Konferencii biskupov Talianska a Charite USA sa podarilo do krajiny dopraviť veľké množstvo ochranných pomôcok. Prebieha aj výcvik animátorov, ktorí následne prichádzajú do dedín a snažia sa oboznámiť miestne komunity s tým, ako sa chrániť pred nákazou.

Okrem násilia a chorôb pokračujú v krajine aj zásahy zo zahraničia. Cudzie štáty sú v Stredoafrickej republike prítomné v súvislosti s honbou za nerastným bohatstvom – zlato, železo, urán, diamanty či vzácne drevo sú veľkým lákadlom pre zahraničné spoločnosti. Znova otec Gazerra: „ Len pred niekoľkými týždňami z našej oblasti odišli čínske spoločnosti, ktoré získavali zlato z vody. Škody, ktoré svojou činnosťou spôsobili životnému prostrediu, sú značné. Už nejaký ten čas sú tu aj Rusi, chránení militantnou Wagnerovou skupinou. Získavajú stále väčšiu moc a vplyv a podporujú tlačové kampane proti Európskej únii, ktorá pre Stredoafrickú republiku zorganizovala leteckú pomoc. Situácia ostáva aj naďalej veľmi nestabilná.“

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD missio.at

„Skutočné počty nakazených koronavírusom na predmestiach angolskej metropoly Luanda ďaleko prevyšujú vládne štatistiky,“ vysvetľuje kňaz a misionár Renzo Adorn. Odhady naznačujú, že v krajine sa prípady môžu rátať na tisícky, nie na stovky, ako sa to uvádza v oficiálnych hláseniach. Ide väčšinou o mladých ľudí a úmrtí našťastie nie je veľa. Napokon, miestni zvyknú hovoriť, že „Boh je Afričan“, a preto sa o nich stará s o to väčšou láskavosťou.

„V priebehu svojej histórie si naši ľudia prešli už viacerými epidémiami, vďaka čomu sú určite silnejší a odolnejší,“ konštatuje otec Adorn. „Opatrenia sa však sprísnili. Počiatočný zákaz vychádzania nahradil núdzový stav. Luanda je izolovaná od vonkajšieho sveta a kontrolovaná armádou, ktorá zaručuje, že do provincie nikto nevstúpi a nikto ju neopustí. Strážené sú aj hraničné rieky. Našťastie bol trikrát do týždňa povolený trh, inak by ľudia hladovali. Na predmestiach však vládne veľký chaos. Veľký trh v meste Kikolo je stále zatvorený a vláda ho plánuje ohraničiť dlhým plotom. Menší obchodníci sa preto presťahovali do susedných uličiek, ktoré sa premenili na obrovský chaotický trh. Neustále sa sem hrnú ľudia, poháňaní hladom a základnými životnými potrebami. 

Ako farnosť sme prijali viaceré opatrenia, ktoré sú zamerané predovšetkým na pomoc tým najbiednejším. Niekoľkým stovkám ľudí sme distribuovali potravinové balíčky. Keďže sme teraz o niečo voľnejší v uskutočňovaní náboženských aktivít, začal som prijímať ľudí aj priamo na fare. Spovedám, počúvam o problémoch svojich farníkov a zbieram aj finančné dary, ktoré nám miestni prinášajú na pomoc farnosti. Najviac štedrosti preukazujú vždy tí najchudobnejší.“

Misionár sa pripravuje aj na ťažkosti súvisiace s obnovením slávenia bohoslužieb, ktoré sa očakáva v nedeľu 21. júna: „ Hľadáme spôsoby, ako čo najlepšie privítať ľudí v kostole po trojmesačnej Eucharistickej abstinencii a vyhnúť sa pritom návalom veriacich. Svätú omšu o 7.00 ráno navštevuje okolo 1 500 veriacich, detskú omšu o 9.00 približne 600 – 700 a bohoslužba o 11.00 zvykne privítať ďalšiu tisícku mladých ľudí. Na kostolnom nádvorí máme len obmedzený priestor, ktorý je v tomto čase navyše oklieštený lešením (pracuje sa na zväčšení kostola). Okrem toho máme k dispozícii niekoľko kaplniek roztrúsených na území farnosti, v ktorých sa organizujú nedeľné modlitby. Nazývame ich kaplnkami, ale sú pomerne veľké.“ Otec Adorn veľmi vyzdvihuje aj prácu dobrovoľníkov a skautov: „ Sme tu totiž spolu len dvaja kňazi – otec Jacques (43 rokov, nie optimálny zdravotný stav) a ja, osemdesiatjedenročný.“

„Veľké riziko podstúpi Angola v júli, kedy sa znova otvoria školy. Vláda pristupuje k tomuto kroku napriek varovaniam odborníkov. Školy sú všade preplnené a priemerný počet žiakov v triede prevyšuje 50. Okrem toho na verejných školách chýba toaleta. Nie je vôbec neobvyklé vidieť, ako učitelia a žiaci žiadajú obyvateľov susedných domov o povolenie použiť ich toaletu. Musíme sa tiež postaviť pred otázku, ako zabezpečiť spoločenský odstup v našej farskej škole. Vyučovanie sa možno rozdelí na tri fázy, aby sa zmenšil počet žiakov v triede. Potom však budeme potrebovať viac učiteľov a zvýšia sa nám náklady na zamestnancov. Taká je už naša každodenná realita. Nech Pán aj naďalej ochraňuje Angolu!“

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD