Archívy autora: adminko26

Maronitský patriarchát a jezuitská univerzita podporujú poľnohospodárske školiace projekty v Libanone

Závažná ekonomická kríza, ktorá sa v Libanone ešte viac zhoršila v dôsledku pandémie, spôsobila nárast spontánnych iniciatív ľudí v oblasti poľnohospodárstva. Mnohí z nich začali po prvýkrát obrábať malé kúsky pôdy, dokonca aj na území miest, aby si vypestovali vlastné ovocie a zeleninu pre svoju obživu a pre potreby svojich rodín. Tieto iniciatívy priamo podporujú viaceré cirkevné inštitúcie v krajine. Chcú pomôcť zorientovať sa predovšetkým mladým ľuďom, ktorí sa vracajú do poľnohospodárstva, aby zabezpečili jedlo pre svoje rodiny v čase krízy.

V utorok 2. júna sa maronitský patriarcha Bechara Boutros Rai zúčastnil na úvodnom stretnutí, ktoré odštartovalo poľnohospodársky školiaci projekt „Krajina vášho pokladu“. Tento projekt prebieha pod záštitou združenia Klub zeleného Libanonu a je určený pre mladých ľudí zaujímajúcich sa o poľnohospodárske aktivity. Projekt podporili aj libanonské Ministerstvo poľnohospodárstva, jezuitská Univerzita sv. Jozefa v Bejrúte a maronitské Patriarchálne centrum pre ľudský rozvoj. Riaditeľ maronitského centra, otec Tawfiq Bou Hader, označil iniciatívy spojené s návratom mladých ku práci so zemou za dôležitý znak ich túžby znovu objaviť poklady svojho národa. Príhovor predniesol aj patriarcha Rai, ktorý osobitne apeloval na Libanoncov žijúcich v zahraničí a vyzval ich, aby nestratili svoje korene, ktoré boli zachované aj vďaka obnove poľnohospodárskych činností. 

„Dom, ktorý stratí svoju matku, sa znova zíde len veľmi ťažko,“ hovorí patriarcha, „ ak stratíme puto s našou vlastnou krajinou, bude ťažké znovu sa navzájom stretnúť ako Libanončania. Nech nás to povzbudzuje, aby sme nezabúdali na starostlivosť o našu krajinu.“

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Karanténa vo Filipínach má závažné ekonomické a sociálne dôsledky

Pandémia a s ňou spojené karanténne opatrenia výrazne vplývajú na milióny chudobných a marginalizovaných Filipínčanov, z ktorých sú mnohí odkázaní na svoju dennú mzdu. Podľa odborníkov sa kríza najdôraznejšie prejaví v hospodárstve, kde po sebe zanechá milióny nových chudobných a zhorší sa ekonomická a sociálna nerovnosť v krajine. Potvrdzuje to aj Catherine Dela Cruz, katolícka dobrovoľníčka zapojená do cirkevného programu pomoci v hlavnom meste Manila: „Chudobní zažívajú neistotu príchodu potravinových zásob a istotu hladu. Chudobné komunity v mestách silno zasiahla karanténa, ktorá bola na Filipínach vyhlásená už 15. marca. Mnohí ľudia stratili prácu a nevidia pred sebou žiadnu cestu, ktorou by si mohli zabezpečiť jedlo.“

Cirkevné organizácie pomáhajú chudobným v rôznych oblastiach viacerými spôsobmi. V spolupráci s vládou a občianskymi združeniami poskytujú týmto komunitám základné potraviny, akými sú ryža, zelenina, mäso či ryby. Flaviano Villanueva, zakladateľ jednej z miestnych nadácií, ktorej cieľom je nakŕmiť hladných v Manile, konštatuje: „ V týchto náročných chvíľach sa každý musí stať misionárom lásky a solidarity s tými, ktorí to potrebujú.“ Jeho nadácia poskytuje priestor bezdomovcom, ktorým dáva šancu zmeniť ich životy. Zaručuje im systematický prístup a dôstojné zaobchádzanie, aby sa aj tí najchudobnejší mohli znova integrovať do spoločnosti.

Biskup Bishop Broderick Pabillo, apoštolský administrátor Manily, nedávno vyzval všetkých prispieť svojím dielom k charite a dobročinnosti, ktoré nazval „bránou“ k svätosti. Zdôraznil tiež potrebu vzájomnej podpory a solidarity medzi ľuďmi navzájom.

Filipíny čelili veľkým ekonomickým a sociálnym rozdielom dávno pred vypuknutím pandémie, čo situáciu ešte zhoršuje. Napriek postupným uvoľňovaniam opatrení od 1. júna sú na tom mnohé sektory ekonomicky veľmi zle. Približne 70% prevádzok sa síce od júna znova otvorí, no rovnaké percento zamestnancov sa nebude môcť vrátiť do práce, keďže mnohé podniky začali pre pokles ziskov s hromadným prepúšťaním. Medzi najhoršie zasiahnutých patria napríklad vodiči a zamestnanci v dopravnom sektore, ktorí počas uplynulých troch mesiacov nedostali svoju mzdu. Podobne je na tom vyše 50 000 učiteľov, ktorí sa stali obeťami politiky „žiadne vyučovanie, žiaden plat“. Politickí poradcovia, finanční experti a zástupcovia občianskych spoločností v súčasnosti diskutujú o vplyvoch pandémie nielen na obyvateľstvo Filipín, ale aj na obyvateľstvo celej juhovýchodnej Ázie, zvažujúc nové možnosti regionálnej spolupráce. Podľa Ázijskej rozvojovej banky so sídlom v Manile pandémia ohrozuje zdravie, živobytie a sociálne blaho väčšiny krajín Ázie a Tichomoria. Banka reagovala na krízu už od jej vypuknutia, s dôrazom na núdzový stav v zdravotníctve, ekonomické dopady a hľadanie stimulov na oživenie hospodárstva. Viac ako 5 miliárd dolárov putovalo z banky do rozvojových krajín, akými sú Bangladéš, Bhután, India, Indonézia, Kirgizská republika, Mongolsko či Filipíny.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Lazaristi v Eritrei kráčajú medzi deťmi všetkých náboženstiev v stopách sv. Justína

O deti sa starajú už 73 rokov. Kŕmia ich, šatia, vychovávajú a potom vracajú do ich pôvodných komunít. Už od roku 1947 sú eritrejskí otcovia vincentíni (v misiách známi ako lazaristi) spolu so sestrami vincentkami (príslušníčky Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul) nablízku maličkým, obzvlášť tým najchudobnejším a najzabudnutejším z nich. Za svoju prácu misionári nežiadajú nič – práve naopak, rešpektujú miestnu kultúru a tradície.

Lazaristi prišli do vtedajšieho Etiópskeho cisárstva v roku 1839 v stopách učenia vincentínskeho misionára sv. Justína de Jacobis. Vybudovali si štruktúry a pomáhali chudobným. Po istom čase bol však na čelo vincentínov vymenovaný francúzsky duchovný. Talianske koloniálne úrady sa obávali, že sa misionári dostanú pod francúzsky vplyv, čo bolo pre nich neprípustné, keďže Francúzsko a Taliansko boli v tom čase znepriatelené štáty (pozn. Eritrea bola v tom čase talianskou kolóniou). Lazaristi boli preto nútení opustiť Eritreu, ale ich spomienky nevybledli a väzby, ktoré si vytvorili s touto malou krajinou, sa nepretrhli. V tridsiatych rokoch, keď Taliani využili Eritreu k napadnutiu Etiópie, boli lazaristi povolaní slúžiť ako vojenskí kapláni v talianskej armáde a ich vzťah s Eritreou sa znova posilnil. Na konci druhej svetovej vojny sa niektorí z nich rozhodli nevrátiť sa do Talianska. Vtedajšiu situáciu nám približuje lazarista Joseph Zeracristos: „ Ľudia boli veľmi chudobní. Veľa žien umieralo pri pôrode a deti sa stávali sirotami. V roku 1947 sa lazaristi spolu s vincentkami rozhodli postarať sa o tieto deti. Prvé štyri bábätká privítali na prvom poschodí svojej ubytovne.“

Takto sa začal projekt záchrany životov detí, ktorý odvtedy pokračuje nepretržite. „Eritrea je malý a hrdý národ, no tiež veľmi chudobný,“ hovorí otec Zeracristos. „ Zdravotná starostlivosť sa časom, nanešťastie, veľmi nezlepšila. Výnimkou bolo len krátke obdobie v 90. rokoch po skončení občianskej vojny, v ktorom vláda vytvorila veľa zdravotníckych zariadení. Nastávajúce matky sú tu stále vo veľkom ohrození.“

Misionári každoročne vítajú v meste Hebo (sídlo Sanktuária sv. Justína de Jacobis) približne 38-45 nových prírastkov. Spočiatku sa o nich starali až do veku 18 rokov, neskôr túto dobu obmedzili do šiesteho roku života, kedy sú deti vracané do svojich pôvodných komunít. „ Prichádzajú ku nám deti z pravoslávnych, moslimských či katolíckych rodín,“ vysvetľuje otec Zeracristos, „ prijímame ich všetky, ale vždy rešpektujeme ich kultúru a ich vieru. Ak sú moslimovia, nekrstíme ich, ak sú pravoslávni, rešpektujeme ich vyznanie. Po opätovnom začlenení do ich komunít sa o ich náboženské formovanie starajú ich príbuzní.“

Každý rok na sviatok sv. Justína do Jacobis (30. júl) sa mnohí otcovia so svojimi deťmi vracajú do Heba, aby sa poďakovali lazaristom za ich pomoc a podporu. Čo je však kľúčom k úspechu tohto dlhoročného projektu? Vysvetľuje opäť otec Zeracristos: „ Je za tým veľa aspektov, predovšetkým tu ide o projekt celej eritrejskej lazaristickej spoločnosti, nie o projekt jedného misionára. Od roku 1947 sme prevzali zodpovednosť a neustále sa posúvame vpred. Po druhé, neoceniteľnú pomoc dostávame od mnohých štedrých Talianov, ktorí nás napriek veľkej vzdialenosti neprestávajú podporovať, aby sme sa mohli postarať o našich maličkých. Nikdy našich maličkých neopustíme. Budeme im nablízku, aby sme im pomohli rásť a stať sa dobrými občanmi. “

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Kardinál Tagle: Pápež nás žiada o znovuobjavenie misie

Prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov sa vracia k listu Františka Pápežským misijným dielam. Pre kardinála je návrat k pôvodnému duchu Cirkvi nevyhnutný, prekonávajúc tým snahy o funkcionalizmus a efektívnosť „naprogramovaných projektov“ za každú cenu. 

Alessandro Gisotti – Mesto Vatikán 

Priaznivý šok na to, aby sa do misionárskeho angažovania Cirkvi vniesol nový elán. Týždeň po zverejnení listu pápeža Františka pre Pápežské misijné diela (PMD) sa kardinál Luis Antonio Tagle v rozhovore pre L’Osservatore Romano a Vatican News vracia ku kľúčovým bodom tohto dokumentu, ktorý mal v Cirkvi i mimo nej veľký ohlas. Pre Prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov je potrebné uplatňovať v praxi to, o čo žiada pápež: znovuobjaviť autentický duch misií, neopierajúc sa pritom o metódy, ktoré sa pod pláštikom efektívnosti a úspechu vzďaľujú od srdca misie: ohlasovania Dobrej zvesti všetkým ľuďom.

Františkov odkaz Pápežským misijným dielam (PMD) mal veľkú odozvu aj ďaleko za horizontom tých, pre ktorých bol určený. Pápež ešte raz zdôraznil, ako veľká je misia v srdci života a identity Cirkvi. Čo z tohto listu Vás oslovilo obzvlášť?

Na liste pápeža Františka Pápežským misijným dielam na fascinuje veľa vecí. Spomenul by som zopár z nich. V prvom rade, Svätý Otec prijal výzvu sa obrátiť na národných riaditeľov PMD počas generálneho zasadnutia, ktoré sa malo uskutočniť v máji tohto roku. Z dôvodu pandémie sa zasadnutie zrušilo. Ale namiesto toho, aby Svätý Otec zobral zrušenie tejto akcie ako príležitosť si oddýchnuť, rozhodol sa napísať a poslať tento list. Pre mňa osobne tento dokument neobsahuje len slová a poznanie pápeža, ale je aj prejavom jeho vášne a záujmu o PMD. Pri čítaní tohto dokumentu by sme mali počúvať jeho dušu, jeho zapálenie, jeho nádeje a jeho obavy. Po druhé, domnievam sa, že aj keď je list adresovaný konkrétne národným riaditeľom PMD, pápež si želá, aby ho čítala, skúmala a meditovala nad ním celá Cirkev, všetok Boží ľud. Národným riaditeľom ponúka návod. Slúži však zároveň aj ako nástroj na skúmanie vedomia celej Cirkvi, pokiaľ ide o ducha misionárskeho angažovania sa. 

Pápež silno zdôrazňuje, že misia je bezplatný dar Ducha Svätého a nie výsledok stratégií, ktoré imitujú „modely efektívnosti sveta“. Čo si myslíte, čo je potrebné urobiť, aby sa vyhlo tomuto riziku funkcionalizmu, efektívnosti nových projektov PMD za každú cenu?

Treba povedať, že pápež František nie je proti efektívnosti a spôsobom, ktoré môžu robiť našu misiu plodnou a transparentnou. Ale varuje nás pred nebezpečenstvom „merať“ misiu Cirkvi iba podľa noriem a výsledkov vopred určených na základe modelov riadenia, nech sú akokoľvek dobré a užitočné. Nástroje efektívnosti môžu pomôcť, ale nemôžu nikdy nahradiť misiu Cirkvi. Aj tú najefektívnejšiu organizáciu Cirkvi môže ukončiť najmenej misionárska osoba. Potvrdzujúc, že misia je darom Ducha Svätého, pápež František nás privádza k niekoľkým základným pravdám, ako napríklad: viera v Boha je darom samotného Boha; kráľovstvo Božie je nastolené a zavŕšené Bohom; Cirkev vytvoril Boh; Cirkev sa prebúdza ku svojej misii, ohlasuje Evanjelium a ide až po samý kraj zeme, pretože zmŕtvychvstalý Pán posiela od Otca Ducha Svätého. Na počiatku Cirkvi a jej misie je dar od Boha, nie ľudský projekt. Ježiš prichádza na stretnutie s nami ako Láska od Otca. Ale našou úlohou je: modliť sa, rozoznávať Boží dar, prijímať ho vo viere a konať na základe neho tak, ako si to želá Pán. Odtrhnutí od tohto koreňa milosti sa skutky Cirkvi, a to nielen projekty PMD, redukujú iba na presne stanovené funkcie a akčné schémy. Prekvapenia a „vyrušenia“ Boha sa pre naše projekty berú ako deštruktívne. Podľa mňa, ak chceme odbúrať riziko funkcionalizmu, musíme sa vrátiť ku zdroju života a poslania Cirkvi: dar Boha v osobe Ježiša a Ducha Svätého. Bez tohto zdroja života bude naša tvrdá drina zdrojom únavy, nudy, úzkosti, súťaživosti, neistoty a beznádeje. Pevne zakorenení v dare Ducha Svätého môžeme, naopak, našej misii a trápeniu čeliť s radosťou a nádejou. 

So silnou predstavou František nabáda PMD, aby „rozbili zrkadlá domu“. Pokušenia narcizmu a sebestačnosti sú „choroby“, ktoré Svätého Otca znepokojujú. Čo môže byť „vakcínou“ proti vírusu, ktorý robí Cirkev chorou?

Narcizmus je výsledok čisto pragmatickej či funkčnej predstavy o misii. Misia sa pomaličky čoraz viac sústreďuje na mňa, na moje meno, na môj úspech, na moje výsledky, na moju reputáciu a na mojich veriacich, a menej na Dobrú zvesť o Božom milosrdenstve, na Ježišov súcit, na prekvapujúce pohyby Ducha Svätého. A keď vykazujeme dobré výsledky, narcizmus a egocentrizmus nás vedú k tomu, že sa cítime sebestační. Moje výsledky mi ukazujú, že sa môžem spoliehať na svoje schopnosti. Potreba Boha a iných ľudí je teda urážkou mojich neobmedzených schopností. Takáto sebestačnosť posilňuje narcizmus. Takáto dynamika láka osobu alebo inštitúcie do pasce mikrosveta autoizolácie, ktorý je opakom misie. To je to zrkadlo, o ktorom hovorí pápež František, aby sme ho rozbili: zrkadlo egocentrizmu. Mali by sme používať priehľadné sklo, ktoré nám umožní vidieť až za horizont samých seba, a nie zrkadlo, v ktorom vidím iba seba a svoje prostredie. Alebo ešte lepšie, ako navrhuje pápež, otvorme okná a dvere, pozrime sa von, choďme k Božiemu stvoreniu, k nášmu susedovi; choďme na koniec našich ulíc, k trpiacim, k hľadajúcim, k mladým, k zraneným. Hľadiac na nich dúfame, že uvidíme aj samých seba. Uvidíme Boha. To sú tie pravé zrkadlá, do ktorých by sme sa mali pozerať. Vakcínou proti narcizmu a sebestačnosti je teda vyjsť zo samých seba. Ta vakcína sa volá „vychádzajúca Cirkev“. Len vtedy sa skutočne nájdeme. Ide tu o zmenu zrkadiel.

Pápež nás tiež vyzýva k tomu, aby sme viac mysleli na chudobnejších než na vlastné presadzovanie sa. Žiada, aby sme sa dotýkali ľudí „tam, kde sú a v rozpoložení ich života“ a dôverovať v sensus fidei Božieho ľudu. Sú PMD pripravené skúmať otázku vnášania nového elánu do ich základného poslania v službe Cirkvi? 

Prepájajúc misiu s konaním Ducha Svätého nám pápež František pripomína, čo je Cirkev, Chrám Ducha Svätého, Boží ľud, aktívny predmet misie. Pripomína PMD, ako aj iným hnutiam zameraným na misie, že misia nepochádza z ich výhradnej kompetencie a že nie sú jedinými strojcami misie. Cirkev, pokiaľ ide o živé budovanie z Ducha Svätého, je misionárom od svojich historických začiatkov. Pápež oprávnene pripomína začiatky PMD v zmysle pomoci, modlitby a dobročinnosti voči jednoduchým ľuďom. PMD sa zrodili vďaka ženám a mužom, ktoré prežili svätosť v ich každodennom bežnom živote, svätosť, ktorá ich povzbudila k tomu, by sa podelili o Ježišov dar s tými, ktorí ho potrebujú. Využívali pritom prostriedky, ktoré im dal Duch Svätý: modlitbu a skutky kresťanskej lásky. Svätý otec nabáda PMD a Cirkev privádzať k zmyslu a uskutočňovaniu misie v každodennom kresťanskom živote, urobiť z misie jednoduchý prvok a bez komplikácií kresťanského života rodín, pracovísk, škôl, podnikov, kancelárií a farností. Myslím, že veľkou výzvou je vedieť, ako pomôcť našim veriacim rozpoznať, že viera je veľkým darom Boha, a nie bremenom. Ak sme radostní a obohatení našimi skúsenosťami z viery, potom môžeme tento dar zdieľať s inými. Misia sa stáva skôr zdieľaním daru než povinnosťou, ktorú treba splniť. Spolu s našimi bratmi a sestrami kráčame spoločne po tej istej ceste, ktorá sa volá misia. Misia a synodalita sa stretávajú. 

Značná časť listu sa venuje darom. Pre pápeža je potrebné prekonávať snahy o vyhľadávanie „veľkých darcov“, transformujúc Pápežské misijné diela na MVO zamerané na zbieranie finančných prostriedkov. Ako sa takéto exhortácie pápeža budú konkrétne realizovať?

Pápež František vo svojej koherentnej predstave vníma dary ako dobročinné milodary, ktoré doprevádzajú modlitbu za misie. Táto perspektíva robí z darov alebo zbierok časť daru viery a misie. Keď je obzor daru nahradený darom efektívnosti v riadení nejakej organizácie, potom sa dary stávajú iba prostriedkami alebo zdrojmi na využívanie viac než hmatateľnými prejavmi lásky, modlitby, podielom na plodoch ľudskej práce. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že peniaze sa budú zbierať v mene misie, avšak bez toho, aby sa stali výrazom misionárskej lásky na strane darcu. Cieľom by sa teda mohlo stať viac jednoduché zameranie sa na získanie želanej sumy peňazí, a nie prebudenie vedomia a radosti misionárov. S pohľadom upretým na finančný cieľ sa pokušenie opierať o štedrých darcov stáva silnejším. Navrhujem, aby sme venovali viac času a energie na to, aby sme ľuďom dali možnosť stretnúť sa s Ježišom a jeho Evanjeliom a byť misionármi v našom každodennom živote. Tí, ktorí sa stávajú angažovanými a radostnými darcami, sú naším najväčším zdrojom, a nie peniaze. Je takisto užitočné pripomínať našim veriacim, že dokonca aj ich malé dary sa zjednotené stávajú hmatateľným prejavom univerzálnej misionárskej lásky Svätého Otca pre Cirkvi v núdzi. Žiadny darček nie je príliš malý, ak je robený pre spoločné dobro.

Nie je Cirkvi bez misie, opakuje ešte raz František vo svojom pôsobivom liste, ktorý pripomína Evangelii Gaudium. Aká je Vaša nádej ako prefekta pre kongregáciu, ktorá má misiu vo svojej DNA?

List Františka národným riaditeľom PMD preberá základné témy od Evangelii Gaudium. Myslím, že Evangelii Gaudiumje originálny spôsob pápeža Františka, ako predstaviť ekleziologické dedičstvo a misiológiu Druhého vatikánskeho koncilu pre našu dobu. Zároveň vyjadruje vplyv Evangelii Nuntiandi Svätého Pavla VI. na misionársku víziu. Za posledných šesťdesiat rokov sme počuli silné a hlasné vyhlásenia, že identitou a zmyslom existencie Cirkvi je misia. Poslaním Cirkvi je zdieľať dar, ktorý dostala. Spomínam si na Prvý list Sv. Jána, ktorý hovorí: „Čo bolo od počiatku, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života… A toto píšeme, aby naša radosť bola úprimná.“ (Ján 1, 1 – 4). Dúfam, že sa budeme môcť vrátiť k týmto jednoduchým a radostným začiatkom Cirkvi a k jej apoštolskému poslaniu. 

Ako to všetko ovplyvňuje tento mimoriadny čas, ktorý žijeme v dôsledku pandémie?

Pandémia COVID-19 vniesla do ľudských rodín veľa utrpenia a strachu. Nemôžeme a nesmieme ignorovať jej vplyv na Cirkev a misiu. Možno bude potrebných ešte veľa rokov na to, aby sme lepšie pochopili zmysel týchto udalostí v našich životoch. No už dnes môžeme povedať, že popri neistotách, izolácii, nezamestnanosti, strate príjmu, ako aj iných dôsledkoch pandémie Duch Svätý vylial v hojnosti dary súcitu, hrdinstva, lásky v rodine, horlivej modlitby, znovuobjavenia Božieho slova, návratu k jednoduchému spôsobu života, hladu po Eucharistii, obavy o Stvorenstvo – ak mám vymenovať iba niektoré. Aj keď sa Cirkev cítila obmedzená vo svojich zvyčajných činnostiach, Duch Svätý pokračoval vo svojej misii bez akéhokoľvek obmedzenia. Cirkev je vyzvaná sa dívať a nadchýnať sa na prekvapujúcimi dielami Ducha Svätého. Tento dar oceňujeme a počas pandémie budeme rozprávať príbehy o skutkoch Ducha Svätého, ako aj počas mnohých nasledujúcich rokov.

Preklad: Mária Ciferská, FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, FOTO: archív PMD

Arcibiskup Dal Toso: Práca Pápežských misijných diel je pre pápeža veľmi vzácna

„Srdce Pápežských misijných diel bije tam, kde bije srdce Cirkvi.“ Takto komentuje nedávne posolstvo pápeža Františka Pápežským misijným dielam (PMD) arcibiskup, pomocný sekretár Kongregácie pre evanjelizáciu národov a riaditeľ PMD Mons. Giovanni Pietro Dal Toso. Podľa jeho slov prijali PMD toto posolstvo s úžasom a vďačnosťou ako výzvu, ktorá im chce pomôcť obnoviť sa a znovu objaviť svoju životnú silu: „ Pápež pozýva PMD žiť jedinečnosť ich charizmy pre pravú misionársku Cirkev.“

Prinášame Vám celé znenie rozhovoru, ktorý zverejnila vatikánska spravodajská agentúra Fides.

Ako privítali PMD pápežovo posolstvo?

S úžasom a vďačnosťou. Keď som sa dozvedel o pápežovom úmysle poslať posolstvo PMD, bol som šťastný. Sám pápež v ňom uviedol, že jeho túžbou bolo navštíviť nás aj osobne počas nášho valného zhromaždenia, ktoré sa malo v týchto dňoch konať, avšak bolo zrušené v dôsledku pretrvávajúcej pandémie. Jeho posolstvo vnímam predovšetkým ako znamenie osobitnej pozornosti tejto inštitúcii, ktorá má za sebou takmer dvestoročnú históriu a ktorá priniesla toľko dobra pre našu Cirkev. Obzvlášť za posledných sto rokov priniesla evanjelizačná misia Cirkvi bohaté ovocie, ktoré by neuzrelo svetlo sveta bez činnosti PMD. Preto je pre mňa pápežovo posolstvo dôvodom na vďačnosť a zároveň dôvodom uvažovať o výzvach, ktorým čelíme, a ktoré pápež správne naznačil. Nezabúdajme, že PMD sú celosvetovou sieťou s približne 120 národnými pobočkami zodpovednými za svoje diecézy.

Posolstvo sa dotýka identity a samotnej podstaty PMD. Ako môže prispieť k ich obnove?

Pápež František často hovorí, že ak nemáme korene, nemôžeme čakať ovocie. Cieľom tohto posolstva je práve pomôcť PMD obnoviť sa a znovu objaviť svoju životnú silu. Už vo svojich prejavoch adresovaných PMD v rokoch 2017 a 2018 pápež hovoril o potrebe tejto obnovy. Prečo? Pretože svet a Cirkev dneška už dávno nie sú také, akými boli pred 50 rokmi. To nás stavia pred nasledovnú otázku: Ak hovoriť s dnešnými kresťanmi a ako formovať misie v dnešnom svete? Všetci vieme, že dnes už misionárskym vzorom nie je nevyhnutne šírenie misií zo severu na juh, ale skôr cirkevné spoločenstvo, ktoré sa vzájomne podporuje v misijnej činnosti a zdieľa to, čo má. Pápež jasne hovorí, že problémom nie je zmena našej identity, ale odpoveď našej charizmy na potreby Cirkvi a moderného sveta. Opakovane som na svojich stretnutiach hovoril, že ak pápež žiada, aby bola Cirkev misionárska, potom sa musíme pýtať, ako môže naša misionárska charizma pomôcť pri misijnej konverzii Cirkvi.

Ktoré body sú podľa Vás v posolstve zásadné?

Osobne verím, že ústredným bodom posolstva je otázka viery. Veľmi ma povzbudil fakt, že pápež uviedol charizmu v kontexte misie a misiu uviedol v súvislosti s jej vzťahom s Kristom a teda s vierou. Misia existuje vďaka viere ako osobné lipnutie ku Kristovi, či už hovoríme o misionárovi alebo o osobe, ktorej sa viera ohlasuje. V tom tkvie aj zmysel našej inštitúcie – podporovať toto základné smerovanie od Krista k človeku a naopak. Pápež začína svoje posolstvo týmito úvahami, a preto ich považujem za jeho jadro. Samozrejme, že okrem toho nám Svätý Otec ponúka aj množstvo ďalších zdrojov inšpirácie: činnosť Ducha Svätého; znovuobjavenie pôvodnej charizmy s dôrazom na modlitbu a dobročinnosť; podpora miestnej cirkvi; žitie charizmy jednoduchými veriacimi a účasť pokrstených na misii Cirkvi či špeciálne spojenie s úradom sv. Petra, ktorého sme nástrojom.

Ako sa podľa Vás dá vyhnúť „pascám“ spomenutým v posolstve?

Pasce a nástrahy tu budú vždy a Svätý Otec nás povzbudzuje, aby sme im čelili, ako každý dobrý otec čelí úskaliam so svojím synom. Nanešťastie musím konštatovať, že PMD sa často berú do úvahy len z hľadiska finančnej pomoci. Pápež nám však pripomína, že inštitúcia a jej charizma sú navzájom nerozlučne späté. Preto je vždy potrebné obnovovať sviežosť charizmy, aby si inštitúcia udržala svoju základnú funkciu a ostala misionársky plodnou. Pokračujúca obnova, pre ktorú nám pápež František dáva cenné rady, vyjadruje našu túžbu nestratiť našu pôvodnú charizmu a žiť ju aj dnes. Aby sme boli konkrétnejší, PMD už rok prechádzajú obrodným procesom na rôznych úrovniach, medzinárodnej, národnej a diecéznej, aby sme porozumeli, kde je potrebné zaviesť obnovu a ako ju uplatniť. Verím, že cesty naznačené pápežom Františkom – na jednej strane ostražitosť voči úskaliam a na druhej strane rady na cestu – umožnia bezpečné pokračovanie procesu našej obnovy.

Aká cesta čaká PMD v budúcnosti?

Cieľom PMD vždy bolo pomáhať každému žiť život misionárskej a univerzálnej viery. V roku 2022 si pripomenieme 200 rokov od nášho založenia a v týchto dňoch sme navyše dostali radostnú správu, že Svätý Otec uznal zázrak na príhovor našej zakladateľky Pauline Jaricot. Takže plán pre naše ďalšie aktivity sa pomaly začína rysovať. Pomyslime si len na oslavu Svetového dňa misií, ktorý chce už od roku 1926 zapojiť do misijnej aktivity všetky farnosti sveta. Pomyslime si na mnohých chorých ľudí, ktorí ponúkajú svoje utrpenie ako obetu pre misiu v krajinách, v ktorých PMD pracujú s chorými. Pomyslime si aj na finančnú pomoc, ktorú vďaka štedrosti mnohých môžeme aj naďalej ponúkať, a o ktorej svedčia aj čísla z roku 2019: Na každého z takmer 25 000 seminaristov v misijných krajinách (Ázia, Afrika, Oceánia a čiastočne Latinská Amerika) sme prispeli sumou 450 dolárov, ktorá v niektorých krajinách pokrýva temer celé ročné výdavky formácie; každý cirkevný dištrikt misijných krajín dostáva príspevok pre bežné výdavky v celkovej výške viac ako 27 miliónov dolárov; financovali sme tiež školské vzdelávacie projekty za približne 7 miliónov dolárov. Každý rok prispievame viac ako 11 miliónmi dolárov na formovanie a živobytie laických katechétov, ktorí pôsobia na misijných územiach ako hlavní animátori kresťanských spoločenstiev. Momentálne pomáhame mnohým diecézam, ktoré ostali pre krízu Covid-19 bez príjmov. Tento záväzok materiálnej a duchovnej pomoci musí pokračovať, keďže o ňu žiadajú miestne cirkvi, avšak musí pokračovať v duchu, ktorý zdôraznil pápež František: Cieľom misie je prebudiť vieru v spoločenstve lásky. Rád by som dodal, že toto by nemalo byť len snahou PMD. Sme volaní prehodnotiť podľa tohto kritéria všetky naše cirkevné činnosti. A srdce Pápežských misijných diel bije tam, kde bije srdce Cirkvi.“

FOTO: archív PMD, Preklad: Dominika Salanciová, FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel

Ako prežívajú pandémiu deti ulice v Keni?

Život detí ulice v hlavnom meste Kene Nairobi je ťažký od momentu, kedy sa deti na ulici objavia. Rokmi im prischla prezývka „chokora“ – živiaci sa odpadkami. Zvyklo sa o nich veľa hovoriť v médiách, spoločne so slumami a mrakodrapmi veľkých miest sa stali symbolmi Afriky.

Medzičasom mnohé z týchto detí vyrástli, našli si svoju životnú lásku a založili si vlastné rodiny. Tisíce detí, ktoré vlády „zametali“ z centier miest a vytláčali ich do slumov, obklopujúcich veľké mestá ako tŕňová koruna. V slumoch nenájdete žiaden detský kútik, sú to miesta, kde nie je miesto pre deti. Napriek tomu mnohé z nich prežili uprostred kôp odpadu, všadeprítomného zločinu a výparov lepidla, odkázané na žobranie a dobročinnosť okoloidúcich. Dokonca aj obyvateľov chudobných slumov odpudzuje zápach týchto detí.

Situácia v Keni sa však postupne začala uberať lepším smerom. Vláda kontaktovala prostredníctvom Zvereneckého fondu rehabilitácie pouličných rodín niekoľko prijímacích stredísk v Nairobi, aby mohli prijať opustené deti.

Osemdesiatsedem detí u seba privítala organizácia Koinonia, ktorú založil kombonský misionár Renato Kizito Sesana. Ten opisuje prácu s chudobnými deťmi slovami Skutkov apoštolov: „ Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Keď sme deti prijímali, začínali sme s veľkým nadšením. Postupom času prišli aj problémy a kríza, no na našej pohostinnosti to nič nemení. Každý týždeň od samého začiatku karantény sme u nás privítali okolo 10 až 20 nových ľudí. Navštevovali a nachádzali sme ich na tých najnepravdepodobnejších miestach – na uliciach, pod mostom, v parku, na strmom teréne, kde si vyrábali provizórne chaty z konárov alebo kusov plastu. Presviedčali sme ich, aby prijali našu pomoc a prišli buď do našich zariadení, alebo do iných miestnych kresťanských zariadení. Nebolo vždy ľahké presvedčiť tých, ktorí majú tieto zariadenia na starosti, aby prijali nových problematických hostí. Väčšina z nich je teraz ubytovaných v našich domovoch Ndugu Mdogo (Malý brat) a Tone la Maji (Kvapka vody). Karanténne opatrenia deťom život na ulici ešte viac sťažili. Znamenajú totiž menej ľudí na ulici, menej príležitostných prác, menej almužien. Zákaz vychádzania platný počas nočných hodín ich úplne izoloval od sveta a zvýšil možnosť využívania skupiniek takýchto detí, či už zvonku alebo zvnútra.“

Na záver misionár dodáva: „ Nejde nám o čísla, o štatistiku úspešnosti. Ide o krásu života, ktorá sa nás zmocňuje, o krásu tvárí, úsmevov a pohľadov. Ide o túžbu premôcť všetky hádky a zvady, ktorým sa vo veľkých skupinách ľudí žijúcich v stiesnených podmienkach nevyhneme. Krásu nachádzame v nadšenom fandení počas futbalových zápasoch v našich domovoch. Nachádzame ju v pokojnom šťastí, ktoré vidíme na tvárach ľudí, keď uvažujú o jednoduchom tanieri ryže alebo zemiakov. Fyzicky nevlastnia nič, ale ich srdcia sú zlatou baňou.“

FOTO: archív PMD, Preklad: Dominika Salanciová, FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel

Saleziáni v Peru pomáhajú konkrétnymi skutkami solidarity

Provinciálny vikár saleziánov v Lime, otec Humberto Chàvez , opisuje krízu spôsobenú pandémiou koronavírusu v Latinskej Amerike nasledovne: „ Utlmenie či dokonca zastavenie ekonomických aktivít a drobného podnikania v Peru v dôsledku pandémie možno právom označiť za skutočnú tragédiu. Veľa rodín bolo prinútených úplne minúť svoje skromné úspory a množstvo ľudí v núdzi k nám prichádza s prosbou o pomoc.“

Podľa štatistík žije v Peru asi deväť miliónov ľudí na hrane chudoby a potrebuje finančnú pomoc. Saleziáni rýchlo zareagovali na zhoršujúcu sa situáciu a materiálne pomáhajú tým najchudobnejším, ktorým chýba základné minimum na prežitie: „ Už počas prvých týždňov karantény sme zorganizovali pohotovostné skupiny, aby sme zabezpečili jedlo a ďalšie potreby v rôznych prijímacích strediskách a pomohli tým najbiednejším, ktorí žijú na okraji spoločnosti v zabudnutých štvrtiach. V okrese Magdalena del mar sa napríklad staráme o viac ako sto venezuelských detí.“

Ako reakciu na zvyšujúci sa počet ľudí, ktorí sú odkázaní na dobročinnosť iných, odštartovala nadácia Don Bosco kampaň s názvom Podporujem, ktorej cieľom je pomôcť najzraniteľnejším rodinám, pracovníkom, ktorým hrozí strata zamestnania, utečencom, opusteným starým ľuďom a slobodným matkám. 

Do kampane sa zapojili aj mnohé organizácie, ako napríklad Charita, Peruánska potravinová banka či spoločnost Cineplanet, ktoré darovali veľké množstvo potravín. Do prímestskej štvrte Santa Rosa na severnom okraji Limy boli doručené dve tony potravín, ktoré sa rozdelili medzi 200 rodín. Otec Chàvez však hovorí, že pomoc prišla aj do ďalších častí hlavného mesta: „Zatiaľ sa nám podarilo dodať základné potreby obyvateľom oblastí San Juan de Lurigancho, Chosica, Breña a Callao. Pomocnú ruku sme podali aj v predmestskej osade v meste Piura.“

Otec Chàvez je napriek ťažkým časom, v ktorých sa nachádzame, vďačný za každý prejav solidarity a ochoty sebadarovania sa pre dobro iných: „ Neuzatvárajme sa do kobky zúfalstva a obáv,“ odkazuje, „ ale uvažujme, ako aj naďalej pomáhať tým, ktorí žijú v ťažkých podmienkach, v nepohodlí, tým, ktorí trpia.“

FOTO: archív PMD, Preklad: Dominika Salanciová, FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel

Život v Angole po pandémii už nikdy nebude ako predtým – hlad a chudoba sú na vzostupe

Prvé prípady koronavírusu boli v Angole zaznamenané na konci marca. O niekoľko týždňov vláda vyhlásila núdzový stav, no ako píše angloský profesor a sociológ José Ventura, Katolícka cirkev je medzi obyvateľstvom neustále prítomná.

„ Školy, kostoly, univerzity, inštitúcie verejnej správy a súkromné podniky boli v dôsledku núdzového stavu zatvorené. Katolícka cirkev je najväčšou náboženskou denomináciou v krajine a svoju prítomnosť zintenzívnila aj vysielaním nedeľných svätých omší prostredníctvom médií, najmä prostredníctvom Rádia Ecclesia, Rádia Mária, diecéznych vysielateľov a štátnej televízie. Farnosti ostali svojim farníkom nablízku prostredníctvom sociálnych sietí, čo bolo pred vypuknutím pandémie zriedkavé. Niektorí farskí kňazi si napríklad vytvorili profil na najrozšírenejšej sociálnej sieti v krajine – Facebooku, aby mohli aj naďalej duchovne viesť svojich veriacich.“

V súvislosti so spoločenskou a ekonomickou situáciou sociológ upozorňuje, že život v Angole ekonomicky veľmi zdražel. „ Reštrikcie spojené s núdzovým stavom oslabili neformálny trh, od ktorého závisí väčšina obyvateľstva. Chudoba a s ňou súvisiace problémy sa preto rozšírili. Situácia sa zhoršuje aj v dôsledku poklesu ceny ropy, čím sa krajina dostáva do situácie nekontrolovateľnej hospodárskej recesie, ktorá pretrváva od roku 2014 a zhoršuje život obyvateľov. Mnoho rodín stráca deň za dňom svoju kúpnu silu. V dôsledku extrémnej chudoby dochádza aj k prípadom úmrtí na hlad. Ďalším obrovským problémom je krehký zdravotný systém, pre ktorý ešte aj dnes mnoho ľudí umiera na maláriu.“

„ S cieľom zmierniť katastrofálne dôsledky pandémie vláda zaviedla sociálnu podporu,“ pokračuje José Ventura, „ distribuuje sa pitná voda, trvanlivé potraviny a hygienické potreby. Podľa názoru odborníkov však tieto opatrenia nedokážu vyriešiť chudobu v krajine. Očakáva sa, že angolská vláda preskúma a zváži svoju politiku, keďže ekonomický plán vyhlásený v roku 2014 nepriniesol očakávané výsledky. Miestne orgány však dúfajú, že sa už čoskoro vrátia k bežnému životu, obnovia svoje služby a hospodárstvo ožije. Jedna vec je ale istá – život po pandémii už nikdy nebude ako predtým,“ dodáva profesor Ventura.

FOTO: archív PMD, Preklad: Dominika Salanciová, FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel

V kenských slumoch chudoba udiera aj počas pandémie

„Spoločenský odstup je v Keni ťažko realizovateľný cieľ, v niektorých prípadoch doslova nereálny. Môžeme len dúfať, že sa nákaza nerozšíri,“ opisuje situáciu v africkej krajine otec Andrew Bwalya. Súčasťou tamojších karanténnych opatrení je aj zákaz vychádzania od západu slnka až do piatej hodiny ráno.

Ako príklad uvádza otec Bwalya najväčší africký slum Kibera, nachádzajúci sa na okraji hlavného mesta Nairobi: „ Na území 2,5 km2 sa tu tiesni nekonečný počet ľudí (odhady sa pohybujú v rozmedzí pol milióna až milión obyvateľov). Neexistuje tu žiaden urbanistický plán, v chatrčiach žijú spoločne viaceré rodiny, ktoré zdieľajú jednu kúpelňu. Nie je tu vybudovaná pravidelná sieť ciest, takže ak sa chcete dostať z miesta na miesto, ste nútení prechádzať uličkami a prísť do tesného kontaktu so stovkami iných ľudí. Kebira je pritom len jedným z mnohých get, kde žijú tisíce Keňanov nazhromaždených v úbohých podmienkach.“

Karanténu a zákaz vychádzania nariadili vládne orgány už začiatkom apríla a opatrenia boli predĺžené až do prvého júnového týždňa. Polícia rozostavená na uliciach niekoľkokrát tvrdo zasiahla voči tým, ktorí tieto opatrenia porušili. „Mnoho ľudí musí cestovať za prácou do mesta a keďže doprava je momentálne obmedzená, často sa stáva, že sa nestihnú vrátiť pred západom slnka. Vláda vyčlenila 100 miliónov dolárov na pomoc tým, ktorých pandémia postihla najviac a bude distribuovať 2 500 šilingov (približne 240 dolárov) na jednu chudobnú rodinu. Nebude však jednoduché identifikovať rodiny v núdzi a prideliť im príspevok.“

Otec Bwalya hovorí aj o situácii kresťanov, ktorým karanténa znemožnila sláviť liturgie a stretávať sa: „ Všetky kostoly sú zatvorené a nikto sa nemôže zúčastniť na liturgických slávnostiach, pretože by mu hrozilo zatknutie. Našťastie je pastoračná starostlivosť o sociálne médiá veľmi aktívna a môžeme komunikovať prostredníctvom Facebooku alebo online vysielania. Slávenie Veľkej noci sa vysielalo na hlavnej televíznej a rozhlasovej stanici. Farnosti sú zasa rozdelené do malých skupín a komunít. Tie pozostávajú z približne 20 rodín žijúcich v rovnakej oblasti a pod dozorom kňaza si samy organizujú modlitebné stretnutia a navzájom si pomáhajú vo svojich potrebách. V tomto zložitom období žijú tieto malé spoločenstvá mimoriadnym spoločenským a pastoračným životom.“

FOTO: archív PMD, Preklad: Dominika Salanciová, FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel

PONUKA PRÁCE 2020 – Administrátor/ka projektov

Pápežské misijné diela hľadajú administrátora alebo administrátorku projektov.
Pracuj s nami v malom a priateľskom tíme, ktorý pomáha Svätému Otcovi Františkovi v rozvoji misií. 

PMD hľadá šikovného človeka, ktorého zaujímajú misie a rozvojová spolupráca, rád rozbieha nové veci a zároveň sa nebojí administratívy.
Si to ty? Tak neprestávaj čítať. 🙂

Čo ťa čaká?
– komunikácia s kňazskými seminármi v Afrike vo francúzskom jazyku,
– príprava podkladov a komunikácia s darcami v projekte “Adopcia bohoslovcov”,
– vedenie fyzického a elektronického archívu PMD,
– logistická a organizačná podpora aktivít PMD,
– asistencia v darcovskej agende (evidencia darcov a komunikácia s nimi).

Ak sa nájdeš aspoň v 4 bodoch, pridaj sa k nám!– seriózny záujem o témy misií a rozvojovej spolupráce,
– výborná znalosť francúzskeho jazyka (min. na úrovni B2),
– samostatnosť a inovatívny prístup,
– empatia a trpezlivosť,
– skúsenosť s projektovou a darcovskou administratívou výhodou.

Práca u nás má viacero výhod:
– malý a priateľský tím
– možnosť spoluvytvárať agendu a formovať rozvoj celej organizácie,
– možnosť profesionálneho a osobnostného rozvoja,
– pracovný pomer na plný úväzok, 1000€ v hrubom s možnosťou rastu
– príjemné pracovné prostredie v centre mesta so záhradou.

Ak ťa táto pracovná ponuka zaujala, pošli nám svoj životopis a motivačný list na pmd@misijnediela.sk do 12. júna 2020.