Archívy autora: adminko26

Rehoľníčky v Zimbabwe pomáhajú obetiam obchodovania s ľuďmi

„Hlboko sa ma dotýka utrpenie mladých žien a dievčat, obetí obchodovania s ľuďmi v Kuvajte a iných štátoch Perzského zálivu, s ktorými sa stretávam na našom imigračnom úrade,“ hovorí sestra Janice McLaughlin. Je členkou rehoľného spoločenstva Maryknoll, jedného zo zakladateľov Afrického fóra pre katolícku sociálnu náuku, ktoré sa venuje pomoci ženským obetiam obchodu s ľuďmi. „Lukratívne ponuky práce vylákajú tieto ženy do zahraničia, kde sa s nimi zaobchádza neľudským spôsobom. Je preto potešujúce vidieť, že niektorým z nich sa podarilo prekonať spôsobenú traumu.“
V uliciach mesta Harare, metropoly Zimbabwe, sa nachádzajú nástenky plné inzerátov ponúkajúcich voľné pracovné miesta na Strednom východe, v severnej Afrike, Taliansku, Španielsku či v iných európskych krajinách. Najčastejšie ponúkané pozície sú predavačka, upratovačka, čašníčka v hoteli alebo v reštaurácii či kuchárka. V skutočnosti však ide o pascu. Len čo dievčatá dorazia do cieľovej krajiny, vezmú im ich doklady a využívajú ich ako otrokyne alebo ich nútia do prostitúcie.
Takéto praktiky podnietili rehoľné sestry v Zimbabwe organizovať každý mesiac v školách a kostoloch semináre s cieľom zvýšiť povedomie žien. Semináre majú zároveň pomôcť tým ženám, ktoré sa už stali obeťami nehumánneho zaobchádzania. Africké fórum pre katolícku sociálnu náuku poskytuje ženám pomoc vo forme poradenstva či podpory pri opätovnom začlenení sa do rodiny. Podáva tiež pomocnú ruku pri organizovaní svojpomocných projektov žien.
„Obchodovanie s ľuďmi ničí životy mnohých nevinných, najmä mladých žien a dievčat. Aby sme proti nemu mohli úspešne bojovať, je potrebné naše spoločné úsilie.“

Pandémia Covid-19 má však vplyv aj na aj na prácu týchto obetavých rehoľníčok. Obete obchodu s ľuďmi sú ukrátené o osobné poradenstvo z tváre do tváre a mnohé z nich prišli o svoje živobytie. Rehoľné sestry preto začali využívať na komunikáciu so svojimi klientkami moderné technológie, či už telefonické hovory, SMS správy, e-maily alebo aplikáciu WhatsApp.

Podľa odhadov Medzinárodnej organizácie práce je na celom svete okolo 40 miliónov obetí obchodovania s ľuďmi, z čoho 25 miliónov je novodobých otrokov a vyše 15 miliónov je obetí nútených manželstiev. Správa OSN udáva ako najčastejšie účely obchodu s ľuďmi sexuálne vykorisťovanie, sexuálne a domáce otroctvo, nútené manželstvá a rôzne druhy nútenej práce.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

V západnej Afrike je ohrozených hladom 59 miliónov ľudí

Preventívne opatrenia, ktorých cieľom je spomaliť šírenie ochorenia Covid-19 v západnej Afrike, môžu mať vážne dôsledky v oblasti zabezpečenia potravy pre tamojšie obyvateľstvo. Prognózy, ktoré sa robili ešte pred vypuknutím pandémie, odhadovali, že počas obdobia sucha (júl a august 2020) bude 21 miliónov ľudí trpieť závažným nedostatkom jedla. Toto číslo sa pravdepodobne drasticky zvýši. OSN uvádza, že počet hladujúcich v západnej a strednej Afrike by sa mohol počas tohtoročného leta zdvojnásobiť či dokonca strojnásobiť. Namiesto pôvodne predpokladaných 21 miliónov by hladom malo trpieť až 59 miliónov obyvateľov.

Približne 50% tamojšej populácie žije pod hranicou chudoby a prežíva len vďaka samozásobiteľskému poľnohospodárstvu a čiernej práci. Obmedzenie pohybu a karanténa majú pre obyvateľov katastrofálne následky, pretože obmedzujú prístup predávajúcich a kupujúcich na trh, vedú k prerušeniu zásobovacieho reťazca a znemožňujú výkon sezónnych poľnohospodárskych prác.
Na druhej strane zatvorenie trhov spôsobilo nadbytok niektorých plodín, ktoré sa nemohli predávať a stávalo sa, že sa nespotrebované kazili priamo na poliach.
Reštrikcie v medzinárodnom obchode zasa spôsobili ťažkosti pri presune potravín z jednej krajiny do druhej v rámci regiónu. Krajiny západnej a strednej Afriky trpia nedostatkom jedla a ak chcú nakŕmiť svojich obyvateľov, sú závislé od dovozu potravín zo zahraničia. Týka sa to predovšetkým obilnín, konkrétne ryže, ktorej domáca produkcia pokrýva len okolo 50% celkovej spotreby. Obmedzenia tohto druhu sú preto dnes jedným z najpálčivejších problémov oblasti subsaharskej Afriky. Súčasná kríza však zároveň ponúka africkým krajinám a regionálnym štruktúram možnosť znova prehodnotiť svoju poľnohospodársku politiku. Ideálnym výsledkom by bolo vytvorenie pružnejšieho potravinového systému, ktorý by bol schopný udržateľne riešiť problémy hladomoru a podvýživy a umožnil lepšie sa pripraviť na budúce krízy.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Zdravotnícka kríza v Papue-Novej Guinei ohrozuje budúcnosť najzraniteľnejšej časti populácie

Kríza zdravotníckeho sektora v Papue-Novej Guinei sa v posledných mesiacoch stupňuje. Lekári a zdravotné sestry z katolíckych zdravotníckych služieb a zariadení boli od 3. júla nútení buď obmedziť svoju prácu, alebo ju úplne prestať vykonávať. Vláda im totižto od začiatku roka 2020 nevyplatila ich mzdy a potrebné peňažné dotácie.

„Je pochopiteľné, že vláda v čase pandémie a nestabilnej ekonomickej situácie zápasí s finančnými ťažkosťami, je však potrebné stanoviť si priority,“ píše otec Giorgio Licini, generálny tajomník Konferencie biskupov Papuy-Novej Guiney a Šalamúnových ostrovov.

„Problematické sú najmä zdravotnícke služby na vidieku. Cirkev je síce schopná zabezpečiť núdzovú pomoc, avšak bez platov hradených zo štátnej kasy nedokáže zdravotnícke zariadenia udržiavať v chode dlhšie ako jeden rok. Vláda preto nesmie zabúdať na najvzdialenejšie oblasti krajiny. Svet vyjde z pandémie chudobnejší a neostane v ňom žiaden priestor pre chamtivosť. Inak ľudská arogancia vytlačí milióny biednych na okraj spoločnosti a ponechá ich napospas hladu, chorobám a smrti.“

Rôzne kresťanské denominácie spravujú v Papue-Novej Guinei až 50% všetkých zdravotníckych zariadení. Tie sa nachádzajú najmä v dedinách, kde chýba vládna infraštruktúra a sú tak nenahraditeľné pre milióny znevýhodnených občanov v krajine. 

Otec Licini vyzdvihuje aj skutočnosť, že Papua ako jedna z mála krajín neinvestuje veľké čiastky do zbrojenia. Má čo robiť so zabezpečením finančných prostriedkov na základné služby, štátny aparát a budovanie infraštruktúry pre rastúcu populáciu. Každý štát je zodpovedný za osud svojich obyvateľov. Plnenie štátnych záväzkov sa odráža práve v spôsobe, akým sa zaobchádza s marginalizovanými a chudobnými občanmi.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Pouličné násilie v Sierra Leone – Cirkev vyzýva na pokoj

Nedávna minulosť Sierra Leone sa niesla v znamení občianskej vojny a mnohých ukrutností, preto sa každý akt násilia musí vnímať ako výstražný signál. V priebehu posledných týždňov sa v meste Makeni, centre severnej provincie, objavili násilné zrážky, ktoré po sebe zanechali obete na životoch a mnohých zranených. Cirkev okamžite zareagovala výzvou na pokoj. Apoštolský administrátor Makeni, biskup Natale Paganelli, vyjadril znepokojenie a vyzval na zmierenie skôr, než dôjde ku eskalácii násilia do celospoločenského konfliktu.

Otec Paul Morana Sandi, generálny sekretár Konferencie biskupov Gambie a Sierra Leone, opisuje situáciu v krajine a intervenciu cirkvi nasledovne: „ 17. a 18. júla sa objavili prvé správy o závažných incidentoch medzi bezpečnostnými zložkami a mladými demonštrantmi. Dôvodom bol prenos generátora energie z Makeni do Lungi. Podobné prípady sa vyskytli aj na iných miestach v krajine – v mestách Lunsar a Tomba. Spor medzi políciou a demonštrantmi vyústil až do vyhasenia niekoľkých životov, pričom viacerí ľudia boli zranení alebo prišli o svoj majetok. V súvislosti s týmito prípadmi násilia sa tiež hovorí sa o zasahovaní a vykorisťovaní zo strany rôznych politických frakcií. Vo vysoko polarizovanej spoločnosti Sierra Leone by to nebolo nič prekvapivé. V centre pozornosti je teraz jednak primeranosť reakcie bezpečnostných zložiek, jednak potreba väčšej umiernenosti mladých demonštrantov. Rôzne občianske združenia a skupiny požadujú nezávislé vyšetrenie násilností a prijatie potrebných opatrení, aby sa predišlo podobným incidentom v budúcnosti.“

Katolícka cirkev je vždy veľmi vnímavá na akékoľvek výbuchy násilia a aj tentoraz adresovala obyvateľstvu viaceré výzvy na pokoj a opatrnosť: „Biskup Natale Paganelli, napísal dva pastierske listy, v ktorých pozval všetkých ľudí k dialógu a zmiereniu, čo sú vzhľadom na našu minulosť a krehkú demokraciu veľmi potrebné nástroje. Každého občana Sierra Leone biskup žiada, aby vyhľadával a žil vo svojom živote pokoj a jednotu. Len tie môžu krajine zaručiť rozvoj a prosperitu. Cirkev bude politicky rozdelenému národu aj naďalej hlásať pokoj a zmierenie. Prostredníctvom farností a iných organizácií sa snažíme poukazovať na potrebu dodržiavania zásad právneho štátu. Je tiež absurdné, že takéto incidenty sa objavili v čase, kedy musíme všetky svoje sily zamerať na boj proti epidémii koronavírusu. Ako cirkev spolupracujeme v tomto boji s vládou a s viacerými medzinárodnými inštitúciami a vyzývame všetkých občanov, aby v záujme ochrany svojho zdravia dodržiavali bezpečnostné opatrenia.“

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Národný riaditeľ Pápežských misijných diel v Libanone


„Výbuch nami otriasol a stále objavujeme nových ľudí, ktorí sa stratili v troskách, počet úmrtí denne stúpa. Ale vždy existuje svetlo v temnote. Vďaka Pánu Bohu neexistujú žiadne prípady úmrtia medzi kňazmi, avšak pri explózii prišlo o život veľa mladých dobrovoľníkov z civilnej ochrany. Napriek všetkému je mladá generácia odhodlaná zachrániť Libanon a je to duch, ktorý vzdoruje zlu. 
Modlite sa za nás v tomto ťažkom utrpení, aby nám dal Boh silu a odvahu pokračovať, pretože Libanon je symbolom a jeho úloha na blízkom východe je rozhodujúca.“
Pater Rouphaeil Zgheib, národný riaditeľ.

Patriarcha Rai z Libanonu prosí svet o pomoc po výbuchoch v Bejrúte

„Bejrút, nevesta východu, Bejrút, maják západu, krváca. Ostalo z neho zdevastované mesto, v ktorom sa aj v čase mieru píše scenár krutej vojny.“ Týmito slovami sa začína výzva, ktorú maronitský patriarcha Bechara Boutris Rai adresuje všetkým krajinám sveta po záhadných výbuchoch v Libanone.(označenie záhadné symbolicky použil samotný patriarcha). Výbuchy, ku ktorým došlo v utorok 4. augusta v Libanonskom hlavnom meste a prístave Bejrút, po sebe zanechali vyše stopäťdesiat obetí na životoch a tisícky vážne zranených. Zničujúce explózie rozmetali mesto na kúsky, priniesli so sebou smrť a spúšť, zničili nemocnice, domy, kostoly, mešity, hotely a obchody.

Patriarcha zdôrazňuje, že katastrofa sa odohrala v čase, kedy sa Libanon zmieta v ekonomickej kríze a je na pokraji finančného bankrotu. Z tohto dôvodu nie je krajina schopná čeliť súčasnej situácii a jej obyvatelia žijú v chudobe a biede. 

Cirkev síce ihneď založila naprieč územím Libanonu sieť humanitárnej pomoci, no vzhľadom na obrovský rozsah katastrofy je každá snaha zo strany domáceho obyvateľstva nedostačujúca. Preto patriarcha Rai v mene Cirkvi vopred ďakuje všetkým štátom, ktoré preukázali ochotu pomôcť Bejrútu a prosí všetky bratské a priateľské krajiny, predovšetkým svetové veľmoci a Spojené národy, o okamžitú pomoc pre Bejrút bez akýchkoľvek politických či geopolitických ohľadov a kalkulácií. Pretože „to, čo sa stalo, presahuje politiku a presahuje konflikty. Libanon postihli v posledných rokoch mnohé politické, finančné, ekonomické a bezpečnostné krízy a zaslúži si dostať podporu, aby sa mohol znova postaviť na nohy.“ Podľa patriarchu by najvhodnejším spôsobom pomoci bolo založenie jednotného núdzového fondu pod správou Spojených národov, z ktorého by sa čerpali potrebné finančné prostriedky.

„Prihováram sa k vám,“ uzatvára patriarcha, „pretože viem, že milujete Libanon a že odpoviete na túto výzvu. Obraciam sa na vás, pretože viem, ako veľmi vám záleží na tom, aby Libanon znova nadobudol svoju historickú úlohu v službe ľudstvu, demokracii a mieru na strednom východe a na celom svete.“

Po mohutných výbuchoch, ktoré otriasli Bejrútom poobede v utorok 4. augusta, sa Libanončania vyčerpaní ekonomickou krízou a zhoršujúcou sa epidemiologickou situáciou v súvislosti s Covidom-19, okamžite sústredili na pomoc svojim krajanom. Lekári a zdravotníci otvorili nemocnice a kliniky pre množstvo zranených a majitelia hotelov sprístupnili svoje zariadenia pre ľudí, ktorý počas explózie prišli o svoje domovy. Kláštory, kostoly a mešity sa tiež stali miestom útočiska bezprizorných. Výbuchy zdemolovali aj kancelárie Libanonskej charity.

„Táto bolestivá tragédia,“ píše sa vo vyhlásení libanonskej politickej strany Shiite Hezbollah, „a jej sociálne, ekonomické, humanitárne a zdravotné dôsledky nútia všetky politické sily Libanonu spojiť sa, aby sme spoločne prekonali túto náročnú skúšku.“

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Zimbabwe – „Naučili sme sa, aké dôležité je deliť sa s tým málom, ktoré máme, s tými, ktorí nemajú nič.“

Zimbabwe je prevažne poľnohospodárska juhoafrická krajina so 14 miliónmi obyvateľov. Dlhotrvajúce sucho v rokoch 2018 a 2019 malo pre Zimbabwčanov devastujúce následky a spôsobilo obyvateľstvu závislému na obrábaní pôdy nevysloviteľné utrpenie. V marci 2019 zasiahol krajinu Cyklón Idai, ktorý zničil plodiny zrelé na žatvu a vyhnal tisícky ľudí z ich domovov. Keď sa Zimbabwe začalo pomaly spamätávať zo spôsobených škôd, vypukla epidémia koronavírusu. Situáciu v krajine nám približuje otec Simplisio Manyika, národný riaditeľ Pápežských misijných diel v Zimbabwe.

„Covid-19 bol pre naše zdravotné zariadenia doslova šok a karanténa ešte viac vystupňovala utrpenie chudobných. Zatvorenie kostolov navyše obralo ľudí o duchovnú posilu práve v čase, keď ju najviac potrebovali. Farnosti a diecézy, ktoré čerpali financie na svoju činnosť z príspevkov veriacich, stratili svoje zdroje príjmov. Farmári nemôžu predávať svoje produkty, obchodníci nemajú žiaden príjem a dedinčania, ktorí pracovali v zahraničí a posielali svoj zárobok domov, boli prepustení z práce. Mnohým ľuďom sa život vidí neznesiteľný a nemôžu uspokojiť ani svoje základné každodenné potreby.

V tejto situácii sa Cirkev v Zimbabwe rozhodla osloviť viaceré medzinárodné organizácie s prosbou o pomoc počas mimoriadne náročného obdobia, ktorým si táto krajina v súčasnosti prechádza. Okrem iných inštitúcií zareagovali aj Pápežské misijné diela, ktoré poskytli pomoc zo špeciálneho núdzového fondu určeného na zmierňovanie následkov pandémie vo svete. Časť financií poputuje do rúk Zdravotnej komisie, prítomnej v každej diecéze a zvyšok sa použije na nakŕmenie hladujúcich, ktorých zo dňa na deň pribúda.

Pomoc prišla aj zo strany Katolíckej vzdelávacej komisie, ktorá zásobuje školy vedrami vody na hygienické účely a teplomermi na meranie teploty. Zdravotná komisia zase zabezpečuje pre katolíckych pracovníkov potrebné ochranné pomôcky. Pomocnú ruku podáva aj katolícka Charita, ktorá cestuje naprieč krajinou a daruje potraviny tým, ktorí si ich sami nevedia zabezpečiť.

Prednedávnom sme distribuovali balíčky s jedlom v jednej z najchudobnejších farností v diecéze Harare. Potraviny sa síce rozdeľovali v miestnom katolíckom kostole, no obdarovaní pokrývali celú škálu náboženských vyznaní a prítomní boli aj tamojší politickí vodcovia. Farský kňaz pomáhal rozdeliť jedlo na tri mesiace spolu osemdesiatim rodinám. Všetkých sa dotklo, ako Cirkev nerozlišovala medzi tým, či pomáha kresťanom alebo príslušníkom iných konfesií. Politici boli naplnení vďačnosťou a povzbudzovali prítomných, aby sa „učili od Matky Cirkvi“ (uviedol politik, ktorý sám nie je katolík). Tento príklad je len jeden z mnohých dôkazov toho, že dobročinnosť a evanjelizácia sú dvoma stranami tej istej mince.“

Otec Manyika dodáva, že finančná pomoc od Pápežských misijných diel bola pre diecézy v Zimbabwe veľkou úľavou: „Okrem iného otvorila ľuďom oči a naučila ich porozumieť tomu, aké dôležité je deliť sa s tým málom, ktoré máme, s tými, ktorí nemajú nič.“ Niektoré diecézy spustili program, v rámci ktorého lepšie zabezpečená mestská farnosť pomáha chudobnej dedinskej farnosti vo svojom okolí. V mestách farníci vyzbierajú jedlo a peniaze a následne ich zašlú do „svojej“ dedinskej farnosti. 

„Veríme, že prostriedky z núdzového fondu nám pomôžu zmierniť utrpenie chudobných v Zimbabwe,“ uzatvára otec Manyika.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Pozdrav srílanského kardinála pre Slovensko

Rád by som sa poďakoval Cirkvi na Slovensku za všetku pomoc, ktorú jej členovia venujú predovšetkým našim misiám na Srí Lanke.

Na druhej strane by sme radi videli kostoly na Slovensku plné života a plné nadšených ľudí, ľudí viery. Lebo tu nejde o kostoly, baziliky, biskupstvá a o hierarchiu – dôležití sú ľudia a ich viera. Toto je dôležité.

Želám Cirkvi na Slovensku, aby bola živou Cirkvou, veľmi oduševnenou a veľmi duchovnou. A ak vám môžeme nejako pomôcť, tak to vždy radi urobíme, predovšetkým prostredníctvom našich modlitieb.

Takisto želám Cirkvi na Slovensku, aby bola veľkorysá, radostná a nekomplikovaná. Aby bola čo možno najjednoduchšia – ako náš Svätý Otec, pápež František. On je predstaviteľom spirituality, ktorej sa učíme.

Sme tradične založení ľudia, máme svoje tradície, ale nie sme ich otrokmi.

Sme ľudia, ktorí sú blízko pri svojom stáde, pretože stádo potrebuje svojich pastierov. A aj vy na Slovensku urobíte dobre, ak budete stáť pri nich.

Cirkvi na Slovensku želáme všetko dobré. 

Ďakujeme.

Kardinál Malcolm Ranjith (Srí Lanka 2020)

Paulína Mária Jaricotová – svätica modernej doby

Ctihodnú Božiu služobníčku Paulínu Máriu Jaricotovú (1799 – 1862) môžeme právom považovať za vzor pre Cirkev 21. storočia. Pápež František 26. mája 2020 vydal dekrét, ktorým uznal zázrak uskutočnený na jej príhovor a vydláždil tak cestu k jej blahorečeniu. Paulína nám svojou prácou zanechala veľké dielo zjednocovania veriacich v modlitbe a zmierňovania utrpenia našich blížnych, či už žijú v našej blízkosti alebo na druhom konci sveta.

O sociálnych sieťach sa síce v jej časoch ešte ani nechyrovalo, ale mladá Paulína z francúzskeho mesta Lyon mala už vtedy veľmi jasnú predstavu o univerzálnej sieti veriacich v Krista. Bola hlboko presvedčená, že viera je silou, ktorá hory prenáša a láska je svetovým jazykom, ktorý môže osloviť každého človeka v každom kúte Zeme. 

Paulína sa narodila 22. júla 1799 ako posledné z ôsmich detí Antoina a Jeanne Jaricotovcov, bohatých priemyselníkov a zároveň silno veriacich katolíkov. Antoine bol trináste zo štrnástich detí, vlastnil úspešnú fabriku na hodváb a každý deň začínal svätou omšou o 4. hodine ráno.

Paulínin život plynul v srdci jej rodného mesta medzi farnosťami sv. Niziera a sv. Polykarpa. Prežila šťastné detstvo uprostred svojej rodiny, kde ju formovala hlboká viera jej rodičov, bratov i starších sestier. Bola obdarovaná pôvabným hlasom a otec ju prezýval „môj slávik“. Blízky vzťah s Bohom si pestovala prostredníctvom adorácií Najsvätejšej sviatosti oltárnej a častého prijímania Eucharistie. Počas obdobia dospievania ju však začali vábiť svetské potešenia a luxus a pekné oblečenie ju pomaly ale isto vzďaľovali od Boha. Pán neba i zeme mal našťastie s Paulínou veľké plány a v tomto ťažkom období sa znova dotkol jej srdca prostredníctvom kázne o márnivosti, ktorá ju hlboko zasiahla a spôsobila jej vnútorné obrátenie. Po vypočutí kázne Paulína spálila svoje ľúbostné romány a piesne, vyhodila svoje šperky a rozhodla sa nikdy viac sa nepozrieť do zrkadla ani sa neodievať do krásnych šiat. Podľa jej vlastných slov boli pre ňu prvé mesiace jej obrátenia obrovskou skúškou.

V roku 1816 sedemnásťročná Paulína zasväcuje svoj život Bohu a potvrdzuje svoje rozhodnutie sľubom čistoty zloženým na Vianoce v kaplnke baziliky Notre Dame de Fourvière v Lyone. Ostáva síce laičkou, no Božia milosť prúdi jej srdcom, osvetľuje jej myseľ a navždy mení jej život.

Podobne ako sv. Terézia z Lisieux, aj Paulína chápe, že „láska je všetko a zahŕňa všetky časy a všetky miesta.“ Svoje kresťanské povolanie nachádza v sprítomňovaní lásky, v spájaní ľudí a vytváraní modlitebných „sietí“, v otváraní sŕdc pre zmierňovanie ľudského utrpenia vo svete. Práve z jej iniciatívy sa neskôr zrodili Pápežské misijné diela, ktoré kombinujú modlitbu, misionársku lásku a dobročinnosť a pracujú v službách pápeža na raste a rozvoji mladých cirkevných spoločenstiev v krajinách celého sveta.

Paulína oplývala mimoriadnym zanietením pre misionársku činnosť, čo ju viedlo k založeniu hnutia Živého ruženca a Pápežského misijného diela šírenia viery. Silu do náročnej práce čerpala z pravidelnej modlitby a prijímania Eucharistie. Neúnavne sa rozdávala v službe apoštolátu a v evanjelizácii a bojovala za väčšiu sociálnu spravodlivosť.

Medzi rokmi 1819 – 1820 sa spojila s niekoľkými svojimi priateľmi a príbuznými a iniciovala medzi nimi finančnú zbierku pod názvom „Paulinina penca“. Táto zbierka bola založená na jednoduchom princípe, podľa ktorého sa vyzbierala väčšia suma z malých príspevkov jednotlivcov. Inšpiráciu možno hľadať v biblickom príbehu o chudobnej vdove, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice svoje dve drobné mince. Na začiatku našla Paulína 10 ľudí, z ktorých každý týždenne prispel na misie 1 pencu a zároveň sa podujal založiť ďalšiu skupinu 10 ľudí. Týmto spôsobom Paulína zbierala peniaze na podporu misionárov, ktorí šírili Evanjelium v ďalekých krajinách sveta. Zároveň tak upozornila na skutočnosť, že každý kresťan je povolaný byť učeníkom a misionárom a podľa svojich možností podporovať malé kresťanské komunity po celom svete. Nielen zasvätené osoby, ale každý pokrstený človek má byť autentickým protagonistom misie. Popri pápežoch, akými boli Pius VII., Gregor XVI. či Pius IX., sa Paulína stala ďalšou veľkou šíriteľkou misijnej charizmy 19. storočia. Pápežské misijné dielo šírenia viery bolo oficiálne založené 3. mája 1922 po tom, čo sa Paulínin princíp finančnej zbierky rozšíril po celej Európe.

Paulína však vytušila nebezpečenstvo čisto peňažnej formy pomoci, ktorá by bez duchovného koreňa mohla čoskoro vyschnúť. Cítila silnú potrebu podložiť vonkajšie misijné aktivity hlbším základom. V roku 1826 preto založila reťaz Živého ruženca a vložila celú svoju apoštolskú činnosť do rúk Panne Márii, kráľovnej misií. Opäť využila princíp formovania malých (tentokrát pätnásťčlenných) skupiniek ochotných ľudí, ktorí sa zaviazali pomodliť sa každý deň jeden desiatok posvätného ruženca. Zaznamenala nevídaný úspech – v dobe jej smrti sú do Živého ruženca len vo Francúzsku zapojené vyše dva milióny veriacich. V roku 2014 sa počet členov Živého ruženca pohyboval okolo 16 miliónov. 

Pohýnaná príkladom Kristovej obety za spásu ľudstva Paulína neustávala v realizácii ďalších projektov. V roku 1845 pretavila do konkrétnej podoby svoj plán evanjelizácie francúzskych pracujúcich vrstiev. Veľmi jasne rozlišuje medzi pojmami masa a Boží ľud. Upozorňuje na súdobý spoločenský mor, ktorý spôsobil, že mnohí muži a mnohé ženy sa stali anonymnou súčasťou pracujúcej masy a nikto ich nevnímal ako vzácnych a jedinečných Božích synov a dcéry. Paulína z prostriedkov svojho dedičstva kúpila továreň, z ktorej chcela vytvoriť modelové zariadenie pre kresťanských robotníkov. Vo vedľajšej budove ubytovala rodiny robotníkov a v blízkosti továrne založila aj školu pre deti a kaplnku. Chcela tak vytvoriť duchovné spoločenstvo robotníkov a kultivovať ich vieru, ktorá by mala byť integrálnou súčasťou každej ľudskej práce. Jej vízia síce predbehla svoju dobu (neskôr podobné projekty vytvorili viacerí kresťanskí podnikatelia, napr. katolícky sociálny reformátor Léon Harmel), ale boh mamony napokon pohltil namáhavú prácu, ktorej Paulína zasvätila jeseň svojho života. Ľudia, ktorým Paulína zverila manažment svojho zariadenia, podľahli korupcii a ona prišla o všetko. Zvyšok svojho života prežila vo veľkej chudobe a utápala sa v dlhoch. Ďalšou zastávkou jej krížovej cesty bola ťažká choroba srdca. Ešte predtým, ako navždy opustila pozemský svet, zverila sa naposledy svojmu Nebeskému Otcovi a odpustila tým, ktorí ju priviedli k bankrotu. Do domu Pána odišla 9. januára 1862 vo svojom dome v rodnom Lyone.

Samu seba definovala týmito slovami: „Úbohá žena, ktorej jediným priateľom a jedinou útechou je Boh, no Boh sám stačí.“ Pápež Lev XIII. o nej povedal: „Svojou vierou, silou mysle, nehou a odovzdaným nesením každého životného kríza sa Paulína osvedčila ako pravá Kristova učeníčka.“ Francúzske Pápežské misijné diela vyzdvihujú svoju spoluzakladateľku takto: „Silu pre službu evanjelizácie nachádzala v dôvernom spojení s Bohom. Učí nás, že zdrojom všetkých misionárskych aktivít je kontemplácia, Eucharistia a hlboké spoločenstvo s Kristom.“ Pápežské misijné dielo šírenia viery ako súčasť Pápežských misijných diel dnes prináša hojné ovocie vo vyše 140 krajinách sveta, kde sa podieľa na pastorácii a financuje vyše 5 000 misionárskych projektov ročne.

Proces blahorečenia Paulíny Márie Jaricotovej sa začal v Lyone a do svojej rímskej fázy vstúpil v roku 1930 za pontifikátu pápeža Pia X. Aj pápež Ján XXIII. v roku 1963 potvrdil veľkosť Paulininých cností. V máji 2012 nabrali udalosti rýchly spád, keď sa na príhovor Paulíny uskutočnil zázrak, ktorý vydláždil cestu k jej blahorečeniu. Triapolročná Mayline Tran pochádzajúca z Lyonu sa znenazdajky začala dusiť, keď jej sústo potravy zablokovalo priedušnicu. Jej srdiečko prestalo biť a až do príchodu zdravotníkov sa ho nepodarilo oživiť. Situácia vyzerala beznádejne a lekári hovorili o nezvratnom neurologickom poškodení a blížiacej sa smrti. Medzitým vedúci Živého ruženca v Lyone zorganizoval s podporou kardinála Philippa Barbarina modlitebnú novénu s prosbou o príhovor ctihodnej Paulíny Jaricotovej.  Lekári totižto chceli prestať s liečbou a kŕmením dievčatka vzhľadom na jej mimoriadne závažný zdravotný stav. V nemocnici v Nice, kam bola transportovaná, tvrdili, že jej mozog bol príliš poškodený na to, aby sa niekedy prebrala z vegetatívneho stavu. O niekoľko týždňov však Mayline úplne neočakávane znovu nadobudla vedomie a dnes je živá a zdravá rovnako ako pred osudovou nehodou. Zázračný spôsob jej uzdravenia bol predložený cirkevnému tribunálu Lyonskej arcidiecézy, ktorý svoje závery odoslal Kongregácii pre kauzy svätých. Tá v máji 2012 potvrdila zázrak uskutočnený na príhovor Paulíny Márie Jaricotovej. Na obdivuhodný život tejto Francúzky poukázal aj pápež František počas mimoriadneho misijného mesiaca októbra 2019. Možno povedať, že Paulína svojím životom uviedla do praxe slová svojej vlastnej modlitby:

Moja nádej je v Ježišovi Kristovi!
Môj jediný poklad je kríž!
Nehľadám nič iné okrem Božej vôle
a nežiadam si nič iné,
len jej úplné naplnenie!
Vkladám svoju nádej do Tvojho milosrdenstva,
ktoré prevyšuje všetky Tvoje diela!

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Misijné diela ponúkajú pobožnosť s ikonou Panny Márie Matky Ticha

Pápežské misijné diela na Slovensku prichádzajú v lete s ponukou objednať si text októbrovej domácej pobožnosti s obrazom Panny Márie Matky Ticha. Iniciatíva nadväzuje na májovú pobožnosť s oltárikom a misijným krížom a júnovú pobožnosť s oltárikmi Najsvätejšieho Srdca Ježišovho s gréckokatolíckou ikonou Ježiša Krista milujúceho ľudí. 

„Ticho živí modlitbu a našu svätosť. Umožňuje nám počúvať Boha a žiť s Bohom. Na ceste k tichu nám môže pomôcť Panna Mária. Čas modlitby v nás obnoví milosti ticha a pokoja. Prosme našu Matku, aby vniesla do nášho života ticho. Hľadať radosť v tichu je vzácny dar,“ avizujú na svojej stránke Pápežské misijné diela, ktoré budú ikonu s modlitbou posielať koncom septembra 2020. Záujemcovia sa môžu prihlásiť TU

Ikonu zhotovila rehoľná sestra z najväčšieho benediktínskeho kláštora Mater Ecclesiae, ktorý sa nachádza na malom ostrove San Giulio na jazere Orta (Taliansko). Sestru o to požiadal kapucínsky kňaz brat Emiliano, ktorý sa venuje privádzaniu ľudí k duchovnému tichu. Ikona je umiestnená v kapucínskom kláštore v talianskom meste Penne. Jej kópia bola v roku 2015 darovaná pápežovi Františkovi. Ikona oslovila pápeža natoľko, že ju necháva zavesiť vedľa hlavného vchodu do Apoštolského paláca, ktorým prechádza každý, kto ho chce navštíviť. O rok neskôr pápež požehnáva pôvodnú ikonu Panny Márie, Matky ticha, a na zadnú stranu dáva napísať zlatým perom: „Neubližuj nikomu svojimi ústami“.  

TEXT: TK KBS