„Každé dieťa má právo na ochranu pred akoukoľvek formou diskriminácie, vykorisťovania a násilia. Karanténne opatrenia v rozličných ázijských krajinách, zatvorené školy či zvýšený tlak na rodiny nesmú v žiadnom prípade vyústiť do zneužívania detí. Podpora detskej dôstojnosti a detských práv musí byť prioritou nielen pre vlády, ale aj pre občianske združenia, cirkvi a náboženské komunity. Práve deti musia byť v centre pozornosti, keď sa hľadajú riešenia súčasnej zdravotnej, ekonomickej a sociálnej krízy.“
Tieto slová zazneli z úst aktivistov za detské práva a vodcov ázijských cirkví na virtuálnej konferencii s názvom Podpora dôstojnosti a práv detí počas krízy Covid 19. Konferenciu zorganizovala Kresťanská konferencia v Ázii. Jej generálny sekretár Mathews George Chunakara okrem iného upozornil na to, že uprostred pandémie boli potreby mnohých detí „neviditeľné“: „ Dôsledky tejto krízy môžu trvalo poškodiť blahobyt budúcich generácii. Je preto dôležité, aby sa rešpektovali a dodržiavali práva, ktoré zaručujú deťom ich dôstojnosť. Kvalitný život je právom všetkých detí.“
Milióny detí v Ázii sú pod hrozbou nútenej detskej práce. Súčasná kríza spôsobená koronavírusom by mohla prvýkrát po 20 rokoch poklesu detskej práce spôsobiť jeho nárast. Pri príležitosti Svetového dňa proti detskej práci (12. jún) a nastávajúceho roku 2021, ktorý OSN vyhlásila za Medzinárodný rok za odstránenie detskej práce, o tom informovali Medzinárodná organizácia práce a Unicef. V správe, ktorú tieto organizácie zverejnili, sa zdôraznili aj zhoršujúce sa podmienky pre deti žijúce v Ázii, predovšetkým ohrozenie ich zdravia a bezpečnosti. Obyvatelia východnej Ázie a Tichomoria predstavujú až 70% obetí katastrof na celom svete. Okrem vírusu Covid-19 sú vystavení aj klimatickým zmenám, urbanizácii, migrácii a ďalším negatívnym javom. Prvými obeťami sú práve deti.
V juhovýchodnej Ázii sa zase diskutovalo o ochrane detských a ženských práv predovšetkým v súvislosti s domácim násilím počas pandémie. Ide o tému, ktorá si získava stále väčšiu pozornosť spoločnosti. Vo Vietname sa počet hovorov na linku pomoci pre ženy postihnuté domácim násilím zvýšil počas karantény o 50%. Počet zachránených obetí narástol o 80%. Prieskum Vietnamskej asociácie na ochranu práv dieťaťa odhalil, že 48% detí čelí verbálnym útokom, 8% je fyzicky týraných a 32,5% nedostáva adekvátnu rodinnú starostlivosť.
Ak je informovanosť o takýchto problémoch prvým krokom a existencia ochranných opatrení druhým, ich základom musí byť zákon. Zákon musí byť pilierom, ktorý umožní ochranu detských práv. Príkladom je Mjanmarsko, v ktorom podľa odhadov pracuje až 10% detí vo veku 5 – 17 rokov. Na začiatku júna mjanmarský parlament ratifikoval Dohovor o minimálnom pracovnom veku, ktorý krajinu zaväzuje prijať opatrenia zakazujúce detskú prácu
A zhromaždení sa ho pýtali: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?“ On im povedal: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“ Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. (Sk 1, 6 – 9)
Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha. Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali. (Mk 16, 19 – 20)
Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha. (Lk 24, 50 – 53).
Drahí bratia a sestry!
Tento rok som sa chcel zúčastniť na vašom každoročnom plenárnom zhromaždení 21. mája, na sviatok Nanebovstúpenia Pána. No zhromaždenie bolo zrušené z dôvodu pandémie, ktorá nás všetkých zasiahla. Preto som sa rozhodol poslať vám všetkým toto posolstvo a mohol vám povedať to, čo mi leží na srdci. V neuveriteľnej dobe, ktorú práve prežívame, sa mi tento kresťanský sviatok javí ešte inšpiratívnejší, pokiaľ ide o návrhy na misijnú cestu každého z nás i celej Cirkvi.
Nanebovstúpenie slávime ako sviatok, hoci nám pripomína Ježišovu rozlúčku s jeho apoštolmi a s týmto svetom. Pán vystupuje do neba a východná liturgia hovorí o údive anjelov, vidiacich človeka, ktorý so svojím telom sadá po Otcovej pravici. No pokým Kristus vystupuje do neba, zdá sa, že učeníci – ktorí ho videli vzkrieseného – ešte dobre nepochopili, čo sa stalo. On začína uskutočňovať svoje kráľovstvo a oni sú ešte stratení vo svojich vlastných dohadoch. Pýtajú sa ho, či obnoví kráľovstvo Izraela (porov. Sk 1, 6). Keď ich však Kristus opúšťa, namiesto toho, aby boli smutní, vracajú sa do Jeruzalema „plní radosti“, ako píše Lukáš (porov. 24, 52). Bolo by to divné, ak by sa medzitým niečo neudialo. A skutočne, Ježiš im prisľúbil silu Ducha Svätého, ktorý na nich zostúpi na Turíce. To je ten zázrak, ktorý veci mení. A oni sa stávajú istejšími, keď všetko zverili Pánovi. Sú plní radosti. A radosť v nich je plnosťou útechy, plnosťou Pánovej prítomnosti.
Pavol píše Galaťanom, že plnosť radosti u apoštolov nie je dôsledkom citov, ktoré ich uspokojujú a robia radostnými. Je to prekypujúca radosť, ktorú možno okúsiť, len ak sa zakúša ako ovocie a dar Ducha Svätého (porov. 5, 22). Prijať radosť Ducha je milosť. A je to jediná sila, ktorá nám umožňuje hlásať evanjelium, vyznávať vieru v Pána. Viera je svedectvo o radosti, ktorú nám dáva Pán. Takúto radosť si nikto nemôže dať sám zo seba.
Prv ako Ježiš odišiel, povedal svojim, že im pošle Ducha, Tešiteľa. A tým zveril Duchu Svätému aj apoštolské dielo Cirkvi v celých dejinách, až do svojho opätovného príchodu. Tajomstvo Nanebovstúpenia spolu s vyliatím Ducha na Turíce, navždy vtláča misii Cirkvi jej najintímnejšiu genetickú črtu: že je dielom Ducha Svätého, a nie dôsledkom našich úvah a zámerov. Práve táto charakteristika môže jej misiu urobiť plodnou a uchrániť ju od akejkoľvek domnelej sebestačnosti, od pokušenia brať si Kristovo telo – vystúpené do neba – za rukojemníka pre svoje vlastné klerikálne mocenské projekty.
Keď sa v misii Cirkvi neberie do úvahy a neuznáva aktuálne a účinné pôsobenie Ducha Svätého, možno povedať, že dokonca samotné – aj tie najpresnejšie a najviac premyslené – slová misie sa stávajú len „prejavmi ľudskej múdrosti“, využívanými na vlastnú oslavu, alebo na odstránenie či maskovanie vlastnej vnútornej púšte.
Radosť evanjelia
Spása je stretnutie s Ježišom, ktorý nám chce dobre a odpúšťa nám, zosiela nám Ducha, ktorý nás utešuje a bráni. Spása nie je výsledkom našej misionárskej iniciatívy a už vôbec nie našich rečí o vtelenom Slove. Spása sa pre každého môže udiať len cez pohľad na stretnutie s tým, ktorý nás volá. Preto tajomstvo zaľúbenia nemôže začínať inak, ako radostným a vďačným nadšením. Je to radosť evanjelia, „veľká radosť“ úbohých žien, ktoré vo veľkonočné ráno prišli ku Kristovmu hrobu a našli ho prázdny, a ktoré potom stretajú zmŕtvychvstalého Ježiša ako prvé a bežia to oznámiť ostatným (porov. Mt28, 8 – 10). Iba takto, ako vyvolení a milovaní, môžeme pred celým svetom našimi životmi svedčiť o sláve vzkrieseného Krista.
V každej ľudskej situácii sú svedkami tí, ktorí svedčia o tom, čo urobil niekto iný. V tomto zmysle a iba v tomto zmysle môžeme byť Kristovými svedkami a svedkami jeho Ducha. Po nanebovstúpení, ako o tom hovorí záver Markovho evanjelia, sa apoštoli a učeníci „rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali“ (16, 20). Kristus, so svojím Duchom, svedčí o sebe samom skrze diela, ktoré uskutočňuje v nás a s nami. Cirkev – ako vysvetľoval už sv. Augustín – by sa nemodlila k Pánovi, aby daroval vieru tým, ktorí nepoznajú Krista, ak by neverila, že sám Boh oslovuje vôľu človeka a priťahuje ju k sebe. Cirkev by neviedla svoje deti k tomu, aby prosili Pána o vytrvalosť vo viere v Krista, ak by neverila, že je to práve Pán, kto má v rukách naše srdcia. Ak by totiž Cirkev žiadala od neho tieto veci, ale myslela by si, že ich môže dať sama, znamenalo by to, že všetky jej modlitby nie sú autentické, ale sú to prázdne formuly, zaužívané spojenia, zdvorilostné frázy diktované cirkevným konformizmom.1
Ak neuznávame, že viera je darom od Boha, potom ani modlitby, ktorými sa Cirkev na neho obracia, nemajú zmysel. A nevyjadrujú nijaký skutočný zápal za šťastie a spásu druhých a tých, ktorí nepoznajú vzkrieseného Krista ani vtedy, keď trávime čas organizovaním obracania sveta na kresťanstvo.
To Duch Svätý zapaľuje a chráni vieru v srdciach a keď to uznáme, všetko sa zmení. Totiž, keď Duch zapaľuje a oživuje misiu, vtláča jej „genetické“ znaky, akcenty a jedinečné gestá, ktoré robia hlásanie evanjelia a vyznávanie kresťanskej viery odlišným od akéhokoľvek politického či kultúrneho, psychologického či náboženského prozelytizmu.
Mnohé z týchto rozlišujúcich znakov misie som pripomenul v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium. Niektoré z nich tu vyberám.
Príťažlivosť. Tajomstvo vykúpenia začalo vo svete pôsobiť a naďalej pôsobí svojou príťažlivosťou, ktorou si vie získať srdcia ľudí, pretože je a javí sa im atraktívnejšie ako zvody, ktoré apelujú na egoizmus, ako dôsledok hriechu. „Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal,“ hovorí Ježiš v Jánovom evanjeliu (6, 44). Cirkev vždy opakovala, že dôvod, pre ktorý nasledujeme Ježiša a ohlasujeme jeho evanjelium, je príťažlivosť, ktorou pôsobí sám Kristus a jeho Duch. Cirkev – ako povedal pápež Benedikt XVI. – rastie vo svete vďaka príťažlivosti a nie vďaka prozelytizmu.2 Sv. Augustín hovoril, že Kristus sa nám zjavuje tým, že nás priťahuje. A aby sme si vedeli túto príťažlivosť predstaviť, citoval básnika Vergília, podľa ktorého je každý priťahovaný tým, čo sa mu páči. Ježiš nielenže presviedča našu vôľu, ale priťahuje nás aj skrze potešenie.3 Ak nasledujeme Ježiša šťastní, lebo nás priťahuje, druhí si to všimnú. A môžu ostať prekvapení. Práve radosť, ktorá vyžaruje z tých, čo ich priťahuje Kristus a jeho Duch, môže každé misionárske úsilie urobiť plodným.
Vďačnosť a nezaslúženosť. Radosť z ohlasovania evanjelia vždy žiari na pozadí vďačnej spomienky. Apoštoli nikdy nezabudli na chvíľu, keď sa Ježiš dotkol ich srdca: „Boli asi štyri hodiny popoludní“ (Jn 1, 39). Príbeh Cirkvi sa zaskvie vtedy, keď sa v ňom ukáže vďačnosť za nezaslúženú Božiu iniciatívu, lebo „on miloval nás“ ako prvý (1 Jn 4, 10), lebo „Boh dáva vzrast“ (1 Kor 3, 7). Pánovo zaľúbenie nás prekvapuje a tento údiv, pre jeho vlastnú povahu, nemôžeme vlastniť ani nariadiť. Nemožno „žasnúť z donútenia“. Iba takto môže vykvitnúť zázrak nezištnosti, sám osebe nezaslúžený dar. Ani misionárska horlivosť sa nikdy nedá získať ako dôsledok uvažovania či kalkulácie. Uvedenie „do misijného stavu“ je odrazom vďačnosti. Je odpoveďou toho, koho vďačnosť spraví vnímavým na Ducha, a teda slobodným. Bez toho, aby sme vnímali Pánovo zaľúbenie, ktoré nás robí vďačnými, by sa dokonca aj poznanie pravdy či samotné poznanie Boha – ostentatívne predvádzané ako majetok, ktorý treba získať vlastnými silami – v skutočnosti stalo „literou, ktorá zabíja“ (porov. 2 Kor 3, 6), ako to prví ukázali sv. Pavol a sv. Augustín. Iba v slobode vďačnosti skutočne poznávame Pána. Preto nie je osožné a predovšetkým vhodné trvať na prezentovaní misií a hlásania evanjelia, akoby to bola záväzná povinnosť, istý druh „zmluvného záväzku“ pokrstených.
Pokora. Ak nemôže byť pravda a viera, šťastie a spása naším vlastníctvom, cieľom, ktorý sme dosiahli pre naše zásluhy, potom možno Kristovo evanjelium ohlasovať len s pokorou. Nikdy si nemožno myslieť, že slúži misii Cirkvi – či už ako jednotlivec alebo prostredníctvom inštitucionálneho aparátu – ten, kto koná namyslene a prekrútene prezentuje ešte aj dar sviatostí a najautentickejších slov kresťanskej viery ako korisť, ktorú si zaslúžil. Pokornými však dokážeme byť nie na základe dobrej výchovy; nie preto, že sa chceme ukázať ako pekní. Pokornými sme, ak nasledujeme Krista, ktorý svojim učeníkom povedal: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29). Sv. Augustín sa pýta, ako je možné, že Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil iba svojim učeníkom a nie tým, ktorí ho ukrižovali; a odpovedá, že Ježiš nechcel „robiť dojem“, nešlo mu o to, „postaviť sa svojim vrahom. Pre neho bolo totiž oveľa dôležitejšie naučiť pokore vlastných priateľov, než vyhadzovať na oči pravdu nepriateľom“4.
Uľahčovať, nie komplikovať. Ďalšou črtou autentického misijného diela je to, na čo odkazuje v evanjeliových rozprávaniach Ježišova trpezlivosť vždy, keď krok za krokom milosrdne sprevádza ľudí v ich raste. Malý krok človeka, ktorý má veľké obmedzenia, môže Božie Srdce potešiť viac, než veľké kroky toho, kto postupuje životom bez väčších problémov. Misionárske srdce chápe reálne podmienky, v ktorých sa nachádzajú skutoční ľudia s ich obmedzeniami, hriechmi, krehkosťou, a stáva sa „slabým pre slabých” (porov. 1 Kor 9, 22). „Vychádzať” na misie s cieľom dôjsť až na ľudské periférie neznačí ponevierať sa bez smeru a bez zmyslu, ako netrpezliví predavači, ktorí lamentujú, že ľudia sú príliš hrubí a primitívni na to, aby sa zaujímali o ich tovar. Niekedy treba spomaliť krok, aby sme mohli sprevádzať toho, kto ostal na kraji cesty. Niekedy treba napodobniť otca z podobenstva o márnotratnom synovi, ktorý nechá dvere otvorené a každý deň sleduje horizont v očakávaní návratu svojho syna (porov. Lk 15, 20). Cirkev nie je colnicou a ten, kto sa nejakým spôsobom podieľa na misii Cirkvi, nemá nakladať neužitočné bremená na už i tak namáhavé životy ľudí ani vymýšľať sofistikované a namáhavé cesty formácie, aby sa dosiahlo to, čo Pán dáva s ľahkosťou. Nestavajme prekážky Ježišovej túžbe, veď on sa modlí za každého z nás a chce všetkých uzdraviť, chce všetkých spasiť.
Blízkosť v „aktuálnom“ živote. Ježiš stretol svojich prvých učeníkov na brehoch Galilejského jazera, keď boli zabratí do ich práce. Nestretol ich na konferencii či na formačnom seminári, alebo v kostole. Ježišovo posolstvo spásy odjakživa prichádza k ľuďom tam, kde sa práve nachádzajú, a k takým, akí sú, v ich aktuálnom živote. Práve bežný život každého jedného, účasť na potrebách, nádejach a problémoch všetkých, je príležitosťou a vhodným miestom, kde môže ten, čo spoznal Kristovu lásku a prijal dar Ducha Svätého, zdôvodniť vieru, nádej a lásku tým, ktorí sa pýtajú. Idúc spoločne s druhými, bok po boku. Predovšetkým v dobe, ktorú práve prežívame, nejde o to, vymýšľať rôzne špecializované školenia, vytvárať paralelné svety či mediálne bubliny, v ktorých sa ozývajú naše slogany, vyhlásenia našich zámerov zredukované na povzbudzujúce, no „prázdne deklarácie“. Voľakedy som ako príklad spomenul, že v Cirkvi sú aj takí, čo stále s pátosom opakujú slogan „je hodina laikov!“, no zdá sa, akoby im medzitým zastal čas.
„Sensus fidei” Božieho ľudu. Vo svete jestvuje istá realita, ktorá je akoby „čuchom” na Ducha Svätého a jeho pôsobenie. Ide o Boží ľud, ktorý Ježiš povolal a má v ňom zaľúbenie, a ktorý ho neustále hľadá a pýta ho o radu v starostiach sveta. Boží ľud prosí o dar Ducha: svoje očakávanie vyjadruje jednoduchými slovami modlitieb a nikdy sa neuspokojí s vlastnou sebestačnosťou. Svätý Boží ľud zhromaždený a pomazaný Pánom sa mocou tohto pomazania stal neomylným „vo viere“, ako učí Tradícia Cirkvi. Pôsobenie Ducha Svätého obdarúva ľud veriacich „inštinktom“ viery – sensus fidei – ktorý mu pomáha nemýliť sa, keď verí v Božie veci, aj keď nepozná zdôvodnenia a teologické formuly definujúce dary, ktoré zakúša. Tajomstvo putujúceho ľudu, ktorý so svojou ľudovou spiritualitou putuje na posvätné miesta a zveruje sa Ježišovi, Márii a svätým, sa ukazuje v prirodzenej zhode so slobodnou a nezaslúženou Božou iniciatívou, pričom nemusí sledovať mobilizačné pastoračné plány.
Zaľúbenie v maličkých a chudobných. Každé misionárske nadšenie, ak je vedené Duchom Svätým, sa prejavuje zaľúbením v chudobných a maličkých, ktoré je znakom a odrazom ich uprednostňovania Pánom. Osoby, ktoré sú priamo zapojené do misionárskych iniciatív a štruktúr Cirkvi, by nikdy nemali zdôvodňovať svoj nezáujem voči chudobným ospravedlnením – často používaným v istých cirkevných prostrediach – že musia svoje sily zamerať na prioritné úlohy misií. Zaľúbenie v chudobných nie je pre Cirkev len fakultatívna voľba.
Vyššie opísané dynamiky a prístupy sú súčasťou misie Cirkvi, oživovanej Duchom Svätým. Zvyčajne sa v cirkevných vyhláseniach a prejavoch uznáva a potvrdzuje potreba Ducha Svätého ako zdroja misie Cirkvi. No stáva sa aj to, že sa toto uznanie redukuje na istú „formálnu úctu“ voči Najsvätejšej Trojici, na konvenčnú úvodnú formulu teologických príhovorov a pastoračných plánov. V Cirkvi existujú mnohé situácie, v ktorých primát milosti ostáva len teoretickým postulátom, abstraktnou formulou. Stáva sa, že mnohé iniciatívy a organizmy spojené s Cirkvou namiesto toho, aby sa nechali prežiariť pôsobením Ducha Svätého, napokon svedčia len o svojej „sebastrednosti“. Zdá sa, že mnohé cirkevné štruktúry sú na všetkých úrovniach posadnuté mániou propagovať samy seba a svoje podujatia. Akoby to bol cieľ a pole pôsobnosti ich poslania.
Chcel som tu pripomenúť a znova predložiť kritériá a pohnútky misie Cirkvi, ktoré som už obšírnejšie vysvetlil v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium. Urobil som tak v presvedčení, že aj pre PMD bude užitočné a plodné – a neodkladne potrebné – konfrontovať sa v tejto etape ich cesty s týmito kritériami a návrhmi.
PMD a súčasná doba
Talenty, ktoré treba rozvíjať, pokušenia a choroby, ktorých sa treba vyvarovať
Akým smerom je dobré sa uberať, pokiaľ ide o prítomnosť a budúcnosť Pápežských misijných diel? Aké záťaže môžu byť, naopak, nebezpečné, lebo sťažujú ich cestu?
V charaktere, povedal by som, v samotnej identite Pápežských misijných diel nachádzame isté črty – niektoré, takpovediac genetické, iné nadobudnuté pri putovaní dejinami – ktoré sa často prehliadajú, alebo sa považujú za prekonané. No práve tieto črty môžu – predovšetkým v dnešnej dobe – ochrániť a zachovať hodnotu toho, čím „sieť” PMD prispieva k univerzálnej misii, ku ktorej je povolaná celá Cirkev.
– Misijné diela sa zrodili spontánne, z misijného zápalu, ktorý bol prejavom viery pokrstených. Takže existuje a naďalej pretrváva vnútorný súzvuk, blízky vzťah medzi misijnými dielami a sensus fidei, vďaka ktorému je verný Boží ľud neomylný vo viere.
– Misijné diela od svojho počiatku napredovali po dvoch „koľajach“, alebo lepšie v dvoch paralelných brázdach a vo svojej jednoduchosti sú odjakživa blízke srdcu Božieho ľudu: ide o modlitbu a bratskú lásku, prejavovanú almužnou, ktorá „vyslobodzuje zo smrti a očisťuje od každého hriechu“ (Tob 12, 9); o „vytrvalú lásku“, ktorá „zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8). Zakladatelia misijných diel, počnúc Paulinou Jaricotovou, nevymýšľali nové modlitby a diela, ktorým by zverili svoje túžby ohľadom hlásania evanjelia, ale jednoducho čerpali z nevyčerpateľného pokladu pre Boží ľud najbližších a najbežnejších úkonov na jeho ceste dejinami.
– Misijné diela vznikli v priebehu života Božieho ľudunezištne a pre ich jednoduchú a konkrétnu podobu sa stali uznávanými a váženými tak v rímskej cirkvi, ako aj u jej biskupov, ktorí v ostatnom storočí požiadali o to, aby ich mohli používať ako osobitný nástroj služby poskytovanej univerzálnej Cirkvi. Preto tieto diela dostali prívlastok „pápežské“. Od tej doby vystupuje v povahe PMD do popredia ich charakter nástroja služby na podporu miestnych cirkví v diele hlásania evanjelia. Podobne sa Pápežské misijné diela poslušne ponúkajú ako nástroj slúžiaci Cirkvi v rámci univerzálnej služby, ktorý koná pápež a rímska cirkev, „predsedajúc v láske“. Takto PMD svojou vlastnou cestou a bez toho, aby vstupovali do zložitých teologických dišpút, vyvrátili argumenty tých, ktorí v niektorých cirkevných prostrediach nepatrične kládli proti sebe charizmy a inštitúcie, neustále uvažujúc o ich vzájomnom vzťahu v mylnej optike „dialektiky dvoch princípov“. V Cirkvi sú však aj trvalé štruktúrne prvky – ako sviatosti, kňazstvo a apoštolská postupnosť – neustále obnovované Duchom Svätým a Cirkev nimi nemôže disponovať ako nejakými predmetmi, ktoré získala do vlastníctva.5
– Misijné diela sú od ich prvého rozšírenia štruktúrované ako kapilárna sieť, šíriaca sa v Božom ľude, pevne zakotvená a skutočne „imanentná“ sieti preexistujúcich inštitúcií a realít cirkevného života, ako sú diecézy, farnosti, rehoľné spoločenstvá. Špecifické povolanie osôb zapojených do misijných diel sa nikdy neprežívalo a nechápalo ako alternatívna cesta, akýsi „vonkajší“ spôsob príslušnosti vzhľadom na bežné formy života partikulárnych cirkví. Výzva k modlitbe a zbierkam na misie sa vždy koná ako služba cirkevnému spoločenstvu.
– Misijné diela, ktoré sa časom stali sieťou rozprestierajúcou sa po všetkých kontinentoch, odrážajú svojím zložením rôzne akcenty, podmienky, problémy i dary, ktorými sa vyznačuje život Cirkvi na rôznych miestach sveta. Táto pluralita môže chrániť pred ideologickou homologizáciou a kultúrnou jednostrannosťou. V tomto zmysle možno aj prostredníctvom PMD zakúsiť tajomstvo univerzálnosti Cirkvi, v ktorej neprestajne pôsobí Duch Svätý, vytvárajúc z rozličných hlasov harmóniu, pokým rímsky biskup svojou službou lásky – konanou aj prostredníctvom Pápežských misijných diel – chráni jednotu vo viere.
Všetky doteraz opísané charakteristiky môžu pomôcť Pápežským misijným dielam, a tiež mnohým iným cirkevným inštitúciám, vyhnúť sa na ich ceste nástrahám a hroziacim patológiám. Niektoré z nich tu spomeniem.
Nástrahy, ktorým sa treba vyhnúť
„Sebastrednosť.“ Cirkevné organizácie a inštitúcie, odhliadnuc od dobrých úmyslov jednotlivcov, často skĺznu k tomu, že sa sústredia samy na seba, venujúc energiu a pozornosť predovšetkým sebaprezentácii a reklamnej oslave vlastných podujatí. Iné sú, zdá sa, posadnuté neustálym znovudefinovaním svojej dôležitosti a svojho priestoru v rámci Cirkvi, s odôvodnením, že chcú lepšie plniť svoje poslanie. Týmto spôsobom – povedal kedysi kardinál Joseph Ratzinger – sa živí aj klamná myšlienka, že niekto je tým väčšmi kresťanom, čím väčšmi je zapojený do vnútrocirkevných štruktúr, hoci v skutočnosti temer všetci kresťania žijú vieru, nádej a lásku vo svojom bežnom živote bez toho, aby sa niekedy ocitli v cirkevných komisiách, alebo aby sa zaoberali vývojom cirkevnej politiky.6
Úzkostné kontrolovanie. Niekedy sa stáva, že inštitúcie a organizmy, ktoré vznikli na pomoc cirkevným spoločenstvám a využili dary, ktoré vzbudil Duch Svätý, začnú časom predstierať, že sú nadradené a majú kontrolnú funkciu vzhľadom na spoločenstvá, ktorým majú slúžiť. Tento postoj je temer vždy sprevádzaný domnienkou, že plnia úlohu akýchsi „strážcov” automatov na vydávanie oprávnení pre druhých. V skutočnosti ide v týchto prípadoch o správanie, naznačujúce, akoby Cirkev bola výsledkom našich analýz, programov, dohôd či rozhodnutí.
Elitárstvo. Medzi tými, čo sa podieľajú na práci orgánov a organizovaných štruktúr v Cirkvi, sa niekedy vyskytne pocit elitárstva, nevyslovenej predstavy, že patria k istej aristokracii. K vyššej triede špecialistov, ktorá sa snaží rozšíriť vlastný priestor v spolupráci či súperení s inými cirkevnými elitami a ktorá trénuje svojich členov v aktivizme a technicko-profesionálnej zdatnosti podľa svetských systémov a zmýšľania, vždy s primárnym zámerom posilniť vlastné oligarchické výsady.
Izolácia od ľudu. Pokušenie elitárstva je v niektorých organizáciách spojených s Cirkvou neraz sprevádzané pocitmi nadradenosti a netolerancie voči množstvu pokrstených veriacich, voči Božiemu ľudu, ktorý síce patrí do farnosti a navštevuje svätyne, ale nie je zložený z „aktivistov“ zapojených do katolíckych organizácií. V týchto prípadoch sa na Boží ľud hľadí ako na nečinnú, nezúčastnenú masu, ktorá musí byť stále znovu oživovaná a mobilizovaná zvyšovaním jej „povedomia“ úvahami, výzvami, ponaučeniami. Takéto konanie naznačuje, akoby istota viery bola dôsledkom presvedčivých rečí alebo výcvikových metód.
Abstraktnosť. Keď sa organizácie a inštitúcie spojené s Cirkvou stanú „sebastrednými“, strácajú kontakt s realitou a prepadnú abstraktnosti. Množia neužitočné strategicky vypracované podnety na vytváranie projektov a riadiacich smerníc, ktoré slúžia len ako nástroje sebapropagácie tých, čo ich vymysleli. Vybraté problémy sa rozpitvávajú v intelektuálnych laboratóriách, kde je všetko prispôsobené domácim pomerom, natreté ideologicky preferovanými farbami. Kde takto – mimo akejkoľvek reálnej situácie – môže všetko vykryštalizovať do napodobeniny, a to aj odkazy na vieru alebo verbálne odkazy na Ježiša a Ducha Svätého.
Funkcionalizmus. Tieto na seba zamerané elitárske organizácie aj v Cirkvi, napokon často skončia tak, že celú svoju pozornosť zamerajú na svetské fungujúce modely, podobné tým, čo vznikajú z vyhrotenej ekonomickej a sociálnej súťaže. Voľba funkcionalizmu zaisťuje ilúziu, že „problémy sa vyriešia“ s rovnováhou, veci budú pod kontrolou, vzrastie vlastná dôležitosť, zlepší sa bežná existujúca administratíva. Avšak ako som vám už povedal na stretnutí, ktoré sme mali v roku 2016, Cirkev, ktorá má strach zveriť sa Kristovej milosti a stavia na účinnosti aparátu, je už mŕtva, aj keby štruktúry a programy pre klerikov a laikov „zaoberajúcich sa sebou samými“ pretrvali ešte stáročia.
Rady na cestu
Pri pohľade na súčasnosť a budúcnosť PMD a hľadajúc zdroje na prekonanie nástrah a napredovanie na ceste, si dovolím dať vám niekoľko návrhov, ktoré by mohli pomôcť pri vašom rozlišovaní. Keďže ste začali aj s prehodnocovaním činnosti PMD, a to aj inšpirovaní pápežovými radami, ponúkam vám isté všeobecné kritériá a body, bez zachádzania do podrobností, keďže rôzne situácie si vyžadujú rôzne prispôsobenia a varianty.
1) V čom je to možné a bez prílišného špekulovania o tom, zachovajte alebo znovuobjavte začlenenie PMD do lona Božieho ľudu, aby boli súčasťou reálneho života, z ktorého sa zrodili. Prospeje im hlbšie sa „ponoriť“ do reálneho života ľudí, ako je to teraz. A pri nasledovaní Ježiša všetkým prospeje vymaniť sa z uzavretosti do vlastných interných problémov. Je lepšie ponoriť sa do konkrétnych okolností a podmienok, starať sa alebo snažiť sa reintegrovať kapilárnu činnosť a kontakty PMD v rámci ich prepojenia na cirkevnú sieť (diecézy, farnosti, spoločenstvá, skupiny). Ak sa uprednostní ich imanentná príslušnosť k Božiemu ľudu, s jej svetlými stránkami i problémami, ľahšie bude vyhnúť sa aj nástrahe abstraktnosti. Je potrebné skôr odpovedať na reálne otázky a požiadavky, než formulovať a množiť rôzne návrhy. Možno práve z úzkeho spojenia s aktuálnym životom – a nie z uzavretých skupín či z teoretických analýz ohľadom vlastných interných dynamík – vzídu aj užitočné nápady ako zmeniť a zlepšiť vlastné operatívne postupy, ako ich prispôsobiť rôznym situáciám a okolnostiam.
2) Navrhujem, aby základnou črtou PMD ostalo ich prepojenie s praktizovaním modlitieb a zbierok na misie, ktoré sú také vzácne práve pre ich elementárnu povahu a konkrétnosť. Vyjadruje to tiež spojitosť PMD s vierou Božieho ľudu. Bude dobré, ak tento základný obraz PMD, s celou jeho flexibilitou a náležitými prispôsobeniami, nebude zabudnutý či zničený. Modlitby k Pánovi za otvorenie sŕdc pre evanjelium a prosby o to, aby všetci aj konkrétne podporili dielo misií: v tom spočíva jednoduchosť a konkrétnosť, ktorú si všetci s potešením všímame aj v súčasnosti, keď aj v situácii pandémie všade nachádzame túžbu stretnúť sa a byť nablízku všetkému tomu, čo jednoducho tvorí Cirkev. Hľadajte aj nové cesty, nové formy vašej služby; no pritom netreba komplikovať to, čo je jednoduché.
3) PMD sú a majú byť chápané ako nástroj v službe misie v partikulárnych cirkvách, v horizonte misie Cirkvi, ktorá vždy zahŕňa celý svet. V tom spočíva ich stále cenný príspevok k ohlasovaniu evanjelia. Všetci sme povolaní s láskou a vďačnosťou ochraňovať výhonky božského života, ktorým dáva Kristov Duch vypučať a vyrásť tam, kde chce aj na púšti – aj vy s vašimi dielami. Prosím vás, modlite sa k Pánovi v prvom rade za to, aby sme boli všetci pripravení pochopiť znaky jeho konania a potom ich ukázať celému svetu. Len toto jedno je užitočné: prosiť, aby cez nás, cez hĺbku nášho srdca, nebolo vzývanie Ducha Svätého zúžené len na sterilné a prehnané vyhlásenia na našich stretnutiach a v našich homíliách. Pritom nemá zmysel dohadovať sa a teoretizovať – ako domnelí a neskromní „správcovia“ misijného rozmeru Cirkvi – o super-stratégiách alebo „centrálnych smerniciach“ misií; o tom, na koho delegovať úlohu znovupodnietiť misijného ducha alebo odovzdať druhým návody ako byť misionármi. Ak niekde misijný zápal oslabne, je to znakom toho, že oslabla viera. A v tom prípade predpokladať, že zhasínajúci plameň oživíme stratégiami alebo rečami, povedie len k ešte väčšiemu oslabeniu a rozšíreniu púšte.
4) Pracovníkov PMD privádza služba, ktorú konajú – z jej vlastnej povahy – do kontaktu s rôznymi skutočnosťami, situáciami a udalosťami, ktoré sú súčasťou veľkého prúdu života Cirkvi na všetkých kontinentoch. V tomto prúde možno natrafiť na mnohé ťažkosti a skostnatenia, ktoré sprevádzajú cirkevný život, ale aj na nezaslúžené dary uzdravenia a útechy, ktoré Duch Svätý zasieva do každodenného života tých, ktorých by sme mohli označiť za „strednú triedu svätosti“. Preto sa môžete radovať a jasať z rôznych stretnutí, ktoré sa vám vďaka vašej práci v PMD prihodia, a môžete sa nimi nechať prekvapiť. Mám na mysli vypočuté rozprávania o mnohých zázrakoch, ktoré sa dejú medzi deťmi, ktoré stretli Ježiša možno práve prostredníctvom podujatí organizovaných Misijným dielom detí. Preto vaša práca nikdy nie je „sterilná“, zúžená výlučne na byrokraticko-profesionálny rozmer. Nemôžu existovať misijní byrokrati alebo funkcionári. A vaša vďačnosť sa môže raz stať darom a svedectvom pre všetkých. Prostriedkami, ktoré máte k dispozícii, môžete všetkým na povzbudenie ukázať bez vyumelkovanosti príbehy ľudí a spoločenstiev, s ktorými sa môžete stretnúť ľahšie ako iní; ľudí a spoločenstiev, z ktorých nezištne vyžaruje zázrak viery, nádeje a lásky.
5) Vďačnosť za zázraky, ktoré koná Pán medzi tými, v ktorých má zaľúbenie, chudobnými a maličkými, ktorým zjavuje veci ukryté pred múdrymi (porov. Mt 11, 25 – 26), môže aj vám uľahčiť vyhnúť sa nástrahe uzavretosti do vlastnej „sebastrednosti“ a nasledujúc Ježiša vyjsť zo seba samých. Predstava misionárskej činnosti zameranej len na seba, ktorá trávi čas uvažovaním a zveľaďovaním vlastných podujatí, je sama osebe absurdná. Nezabíjajte priveľa času a prostriedkov na „spätný pohľad“, či na vypracovanie plánov zameraných na vlastné vnútorné mechanizmy, na funkčnosť a kompetencie vlastného aparátu. Pozerajte sa von, nie do zrkadla. Rozbite všetky zrkadlá v dome! Kritériá, ktoré treba sledovať pri realizácii misijných programov, nech smerujú skôr k uľahčeniu a väčšej flexibilnosti štruktúr a procedúr, než ich zaťaženiu ďalšími prvkami aparátu siete PMD. Každý národný riaditeľ napríklad môže počas svojho mandátu určiť nejaké osoby za svojich potencionálnych nasledovníkov, pričom jeho jediným kritériom nech je to, aby neurčil niekoho z okruhu svojich priateľov či z členov svojho cirkevného spoločenstva, ale nech ide o osoby, ktoré prejavujú väčší misijný zápal, než on sám.
6) Pri našich minulých stretnutiach som pripomenul riziko, že pokiaľ ide o zbierky na pomoc misiám, hrozí, že PMD by sa mohli zmeniť na neziskovú organizáciu, celkom oddanú vyhľadávaniu a rozdeľovaniu finančných zdrojov. Závisí však viac od toho, či sa veci robia so srdcom, než od vecí, ktoré sa robia. Pri zbierke financií možno zaiste odporučiť– a je aj vhodné – použiť kreativitu a tiež aktuálne metodológie vyhľadávania finančných zdrojov od potenciálnych a overených sponzorov. No ak sa v niektorej oblasti vyzbiera menej aj pre oslabenie kresťanského povedomia, môže prísť v týchto prípadoch pokušenie vyriešiť problém „zakrytím“ reality a zameraním sa na nejaký účinnejší systém zbierky, ktorý sa sústredí na hľadanie veľkých darcov. Avšak utrpenie z oslabenia viery a z poklesu zdrojov nemá byť odstránené, ale má sa vložiť do Pánových rúk. Je dobre, že sa požiadavka na dary pre misie naďalej prioritne obracia na množstvo veriacich, aj keď po novom sa orientuje na zbierky na misie, ktoré sa konajú v kostoloch všetkých krajín sveta v októbri, pri príležitosti Svetového dňa misií. Cirkev odjakživa napreduje aj vďaka vdovinmu halieru, teda príspevku celého toho nespočetného zástupu osôb, ktoré sa cítia uzdravené a utešené Ježišom a z prekypujúcej vďačnosti za to dávajú to, čo majú.
7) Pokiaľ ide o použitie prijatých darov, zvažujte vždy s náležitým sensus Ecclesiae redistribúciu zdrojov na podporu štruktúr a projektov, ktoré rôznym spôsobom uskutočňujú apoštolskú misiu a hlásanie evanjelia v rôznych častiach sveta. Treba vždy mať na pamäti skutočné primárne potreby spoločenstva a súčasne sa vyhnúť takým formám pomoci, ktoré namiesto toho, aby ponúkli nástroje na podporu misií, spôsobia ochladnutie sŕdc, a ktoré aj v Cirkvi živia fenomény parazitného klientelizmu. Snažte sa vaším príspevkom konkrétne odpovedať na objektívne potreby, bez mrhania zdrojov na podujatia vyznačujúce sa abstraktnosťou, „sebastrednosťou“, alebo vychádzajúce z niečieho klerikálneho narcizmu. Nepodľahnite komplexom menejcennosti alebo pokušeniu rivality so super fungujúcimi organizáciami, ktoré zbierajú financie na spravodlivé účely, no potom ich z veľkej časti použijú na financovanie vlastného aparátu a na propagovanie vlastnej značky. Aj toto sa niekedy stáva cestou na zahojenie predovšetkým svojich vlastných záujmov, hoci pod rúškom konania v prospech chudobných a tých, čo to potrebujú.
8) Pokiaľ ide o chudobných ani vy na nich nezabúdajte. To je odporúčanie, ktoré na koncile v Jeruzaleme apoštoli Peter, Ján a Jakub dali Pavlovi, Barnabášovi a Títovi, keď prišli diskutovať o svojej misii medzi neobrezanými: „Len aby sme pamätali na chudobných“ (Gal 2, 10). Po tomto odporúčaní Pavol zorganizoval zbierky pre bratov cirkvi v Jeruzaleme (porov. 1 Kor 16, 1). Zaľúbenie v chudobných a maličkých je od počiatku súčasťou misie hlásania evanjelia. Duchovné a telesné skutky lásky voči nim sú prejavom „Božieho uprednostnenia“, ktoré apeluje na život viery všetkých kresťanov, povolaných zmýšľať ako Ježiš (porov. Flp 2, 5).
9) PMD s ich sieťou rozšírenou po celom svete, odzrkadľujú bohatú rozmanitosť „ľudu tisícich tvárí“, zhromaždeného vďaka Kristovej milosti, s jeho misijným zápalom. Zápalom, ktorý nie je vždy a všade rovnako intenzívny a živý. A predsa, keďže je založený na rovnakej naliehavej potrebe vyznávať Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, prejavuje sa rôznymi akcentmi, prispôsobiac sa rôznym prostrediam. Zjavenie evanjelia sa nestotožňuje s nijakou konkrétnou kultúrou a pri stretnutí s novými kultúrami, ktoré ešte neprijali kresťanské ohlasovanie, im spolu s evanjeliovou ponukou netreba vnucovať určitú kultúrnu formu. Dnes je aj v práci PMD dobré nenakladať ťažké bremená; lepšie je zachovať ich pestrý profil a spoločný vzťah k podstatným črtám viery. Univerzálnosť viery by totiž mohla byť zatienená aj požiadavkou na štandardizáciu formy ohlasovania, ktorá by sa možno celkovo zamerala na klišé a slogany, ktoré sú v móde v určitých kruhoch istých kultúrne alebo politicky dominantných krajín. V tejto súvislosti predstavuje aj osobitný vzťah spájajúci PMD s pápežom a rímskou cirkvou určitý zdroj slobody a jej podpory, ktorý môže pomôcť vyhnúť sa všetkým prchavým módam, redukciám len na jednu myšlienkovú školu či kultúrnej homologizácii s pečaťou neokolonializmu. To sú, žiaľ, javy, ktoré sa objavujú aj v cirkevných prostrediach.
10) PMD nie sú v Cirkvi nezávisle existujúcou entitou, akoby zavesenou v prázdne. Medzi ich špecifiká, ktoré treba stále kultivovať a obnovovať, patrí špeciálne puto, ktoré ich spája s biskupom rímskej cirkvi, predsedajúcej v láske. Je pekné a povzbudzujúce vidieť, že sa tento vzťah prejavuje v ich práci vykonávanej s radosťou, bez vyhľadávania potlesku a nárokovania si požiadaviek. Ich dielo sa práve v tom, že je nezištné, stretá so službou pápeža, sluhu sluhov Božích. Prosím vás, aby rozlišujúcou črtou vašej blízkosti k biskupovi Ríma bolo práve toto: spoločná láska k Cirkvi, ako odraz lásky ku Kristovi, prežívaná a prejavovaná v tichosti, bez nadúvania sa a vyznačovania si vlastných teritórií. V každodennej práci, ktorá čerpá z lásky k blížnemu a z jej tajomstva nezištnosti. V diele, podporujúcom mnohých ľudí, ktorí sú vnútorne vďační, no nemôžu navonok poďakovať, lebo nevedia komu, pretože ani názov PMD nepoznajú. Takto sa v Cirkvi uskutočňuje tajomstvo lásky. Takto pokračujme spoločne ďalej, spokojní s tým, že napriek skúškam napredujeme vďaka Pánovým darom a úteche. A pri každom kroku zároveň s radosťou uznávame – počnúc mnou – že sme len neužitoční sluhovia.
Záver
Začínajte s nadšením: na ceste, ktorá vás čaká je mnoho práce. Ak treba urobiť nejaké zmeny v postupoch, je dobré, ak je ich zámerom uľahčiť a nie zväčšovať bremeno; nech sú zamerané na získanie operatívnej flexibilnosti, a nie na vytváranie ďalších rigidných aparátov, ktorým vždy hrozí, že sa začnú zaoberať samy sebou. Majte na pamäti, že prílišná centralizácia namiesto aby pomáhala, môže misijnú dynamiku skôr komplikovať. Rovnako aj členenie podujatí len podľa jednotlivých krajín ohrozuje nielen samotný charakter siete PMD, ale aj výmenu darov medzi miestnymi cirkvami a spoločenstvami, ktorá sa chápe ako plod a konkrétne znamenie lásky medzi bratmi v spoločenstve s biskupom Ríma.
V každom prípade si vždy želajte, aby každú úvahu o organizovaní činnosti PMD osvetľovala to jediné potrebné: trocha pravej lásky k Cirkvi, odrazu lásky ku Kristovi. Vaša služba je službou apoštolskej horlivosti, teda zápalu božského života, ktorý môže len Duch Svätý vzbudiť v Božom ľude. Myslite na to, aby ste svoju prácu konali dobre, „akoby všetko záviselo od vás, vediac, že v skutočnosti všetko závisí od Boha“ (sv. Ignác z Loyoly). Ako som vám povedal na jednom našom stretnutí, buďte ochotní ako Mária. Keď išla k Alžbete, nerobila to ako vlastné gesto: išla tam ako služobnica Pána Ježiša, ktorého nosila vo svojom lone. O sebe nepovedala nič, len priniesla Syna a chválila Boha. Ona nebola tou hlavnou postavou. Išla tam ako služobnica toho, ktorý je aj jediným protagonistom misií. No nestrácala pritom čas, náhlila sa, aby sa postarala o svoju príbuznú. Mária nás učí ochote, náhlivosti plynúcej z vernosti a adorácie.
Nech Mária opatruje vás aj Pápežské misijné diela a nech vás žehná jej Syn, náš Pán Ježiš Kristus. On prv ako vystúpil do neba, prisľúbil, že ostane navždy s nami. Až do konca čias.
Dané v Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 21. mája 2020, na sviatok Nanebovstúpenia Pána.
František
1 Porov. SV. AUGUSTÍN: Dar vytrvalosti. Prosperovi a Hiláriovi, 23, 63.
2 Porov. Homília pri otvorení 5. všeobecnej konferencie episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku, Aparecida, 13. mája 2007: AAS 99[2007], 437.
3 SV. AUGUSTÍN: Komentár k Jánovmu evanjeliu 26, 4.
chcem sa poďakovať Pánovi za nasadenie, s akým sa v celej Cirkvi prežíval Mimoriadny misijný mesiac v októbri minulého roku. Som presvedčený, že to prispelo k podnieteniu misijného obrátenia v mnohých spoločenstvách, spôsobom naznačeným v téme „Pokrstení a poslaní: Kristova Cirkev na misiách vo svete“.
V tomto roku, poznačenom utrpením a výzvami spôsobenými pandémiou covidu-19, toto misijné úsilie celej Cirkvi napreduje vo svetle slov, ktoré nachádzame v rozprávaní o povolaní proroka Izaiáša: „Hľa, tu som, pošli mňa“ (Iz 6, 8). Zakaždým znovu odpovedajúc na Pánovu otázku: „Koho mám poslať?“ (tamže). Je to výzva, ktorá vychádza z Božieho Srdca, z jeho milosrdenstva, a ktorá apeluje na Cirkev, a tiež na ľudstvo v aktuálnej svetovej kríze. „Ako učeníkov v evanjeliu, aj nás zasiahla nečakaná zlovestná víchrica. Uvedomili sme si, že sa nachádzame na tej istej loďke, všetci krehkí a dezorientovaní, no na druhej strane aj dôležití a potrební; všetci sme povolaní veslovať spoločne, všetci odkázaní povzbudzovať sa navzájom. Na tejto loďke… sme všetci. Ako tí učeníci, ktorí jednohlasne a ustráchane volajú ,Sme stratení, hynieme!ʻ (v. 38), aj my sme si uvedomili, že nemôžeme ísť každý svojou cestou, ale iba spoločne“ (Meditácia na Námestí sv. Petra, 27. marca 2020). Skutočne sme sa naľakali, boli sme dezorientovaní a vystrašení. Bolesť a smrť nám dali okúsiť našu ľudskú krehkosť; no zároveň sme zistili, že všetci máme mocnú túžbu žiť a oslobodiť sa od zla. V tejto situácii sa povolanie na misie, výzva vyjsť zo seba samých z lásky k Bohu a blížnemu, javí ako príležitosť deliť sa, slúžiť, prihovárať sa v modlitbe. Poslanie, ktoré Boh zveruje každému, nás núti prejsť od ustráchaného a uzavretého „ja“ k „ja“ nájdenému a obnovenému sebadarovaním.
V obete kríža, v ktorej sa uskutočňuje Ježišova misia (porov. Jn 19, 28 – 30), nám Boh zjavuje, že jeho láska je pre každého a pre všetkých (porov. Jn 19, 26 – 27). A žiada nás, aby sme boli pripravení „byť poslaní“, pretože on je Láska v neustálom misijnom pohybe, stále vychádzajúca zo seba samej, aby dávala život. Z lásky k ľuďom poslal Boh Otec svojho Syna Ježiša (porov. Jn 3, 16). Ježiš je Otcovým misionárom (porov. Jn 4, 34; 6, 38; 8, 12 – 30; Hebr 10, 5 – 10). A Ježiš, ktorý bol pre nás ukrižovaný a vstal z mŕtvych, nás priťahuje svojím pohybom lásky, svojím vlastným Duchom, ktorý oživuje Cirkev, robí z nás Kristových učeníkov a posiela nás na misie do sveta a k rôznym národom.
„Misie – ,Cirkev vychádzajúcaʻ – nie sú programom, zámerom, ktorý treba realizovať silou vôle. To Kristus umožňuje Cirkvi vychádzať zo seba samej. V poslaní hlásať evanjelium si v pohybe, lebo ťa Duch pohýna a vedie“ (Senza di Lui non possiamo far nulla, LEV-San Paolo, 2019, s.16-17). Boh nás miluje ako prvý a s touto láskou nás stretáva a povoláva. Naše osobné povolanie pochádza z toho, že sme v Cirkvi Boží synovia a dcéry, jeho rodina, bratia a sestry v tej bratskej láske, o ktorej nám svedčil Ježiš. Preto všetci majú svoju ľudskú dôstojnosť založenú na Božom povolaní byť Božími deťmi, stať sa vo sviatosti krstu a slobode viery tým, čím sme odjakživa v Božom Srdci.
Už nezaslúžené prijatie života predstavuje implicitnú výzvu vstúpiť do dynamiky sebadarovania: toto semeno nadobúda u pokrstených zrelú podobu ako odpoveď lásky v manželstve a v panenstve pre Božie kráľovstvo. Ľudský život sa rodí z Boha, rastie v láske a smeruje k láske. Nikto nie je vylúčený z Božej lásky a vo svätej obete svojho Syna Ježiša na kríži Boh zvíťazil nad hriechom a smrťou (porov. Rim 8, 31 – 39). Pre Boha sa zlo – dokonca i hriech – stáva výzvou milovať a milovať čoraz viac (porov. Mt 5, 38 – 48; Lk 23, 33 – 34). Preto v tajomstve Veľkej noci Božie milosrdenstvo uzdravuje prvotný hriech ľudstva a rozlieva sa na celý vesmír. Cirkev, univerzálna sviatosť Božej lásky pre svet, v dejinách pokračuje v Ježišovom poslaní a všade nás pozýva svedčiť o viere a hlásať evanjelium, aby Boh mohol prostredníctvom nás znova zjaviť svoju lásku, dotknúť sa sŕdc a premeniť ich; premeniť mysle, telá, spoločnosti a kultúry na každom mieste a v každom čase.
Misie sú slobodnou a vedomou odpoveďou na Božie volanie. No toto povolanie môžeme pochopiť, len keď žijeme v osobnom vzťahu so živým Ježišom v jeho Cirkvi. Pýtajme sa: sme pripravení prijať prítomnosť Ducha Svätého v našom živote, počuť volanie na misie, či už v manželstve, v zasvätenom panenstve alebo sviatostnom kňazstve, a kdekoľvek v bežnom každodennom živote? Sme pripravení byť kamkoľvek poslaní, aby sme svedčili o našej viere v milosrdného Boha Otca, aby sme hlásali evanjelium spásy Ježiša Krista, aby sme mali účasť na božskom živote Ducha Svätého pri budovaní Cirkvi? Sme tak, ako Mária, Ježišova matka, pripravení dať sa bezvýhradne do služby Božej vôli (porov. Lk 1, 38)? Takáto vnútorná disponovanosť je veľmi dôležitá na to, aby sme mohli Bohu povedať: „Hľa, tu som, Pane, pošli mňa“ (porov. Iz 6, 8). A to nielen v abstraktnom zmysle, ale v dnešnej situácii Cirkvi a dejín.
Pochopiť, čo nám dnes, v týchto časoch pandémie, Boh hovorí, je úlohou aj pre misie Cirkvi. Choroba, utrpenie, strach, izolácia sú pre nás výzvou. Bieda tých, čo zomierajú sami, tých, čo sú ponechaní sami na seba, prišli o prácu a o zárobok, čo nemajú domov a jedlo, apeluje na naše svedomie. V povinnosti dodržiavať fyzickú vzdialenosť a ostávať doma máme znovu objaviť vlastnú potrebu sociálnych vzťahov a tiež spoločného vzťahu k Bohu. Ak nechceme zväčšovať nedôveru a ľahostajnosť, mali by nás tieto okolnosti urobiť pozornejšími voči našim vzťahom s druhými. Práve v modlitbe sa Boh dotýka nášho srdca a hýbe ním, otvára nás voči potrebám lásky, dôstojnosti a slobody našich bratov, ako aj voči starostlivosti o celé stvorenstvo. Nemožnosť schádzať sa a spoločne sláviť Eucharistiu nám umožnila podieľať sa na skúsenosti mnohých kresťanských komunít, ktoré nemôžu sláviť svätú omšu každú nedeľu. V tejto situácii sa Boh svojou otázkou „Koho pošlem?“ znovu obracia na nás a očakáva od nás veľkodušnú a presvedčivú odpoveď: „Hľa, tu som, pošli mňa!“ (Iz 6, 8). Boh naďalej hľadá, koho poslať do sveta a k národom, aby svedčil o jeho láske, o jeho záchrane od hriechu a smrti, o jeho oslobodení od zla (porov. Mt 9, 35 – 38; Lk 10, 1 – 12).
Sláviť Svetový deň misií značí tiež svedčiť o tom, že modlitba, reflexia a materiálna pomoc vašich darov dávajú príležitosť podieľať sa aktívne na Ježišovej misii v jeho Cirkvi. Bratská láska prejavená v zbierkach počas liturgických slávení tretej októbrovej nedele má za cieľ podporiť misionársku činnosť, ktorú v mojom mene konajú Pápežské misijné diela, aby odpovedali na duchovné a materiálne potreby národov a cirkví v celom svete, na spásu všetkých.
Najsvätejšia Panna Mária, Hviezda evanjelizácie a Tešiteľka trpiacich, misionárska učeníčka svojho Syna Ježiša, nech naďalej za nás oroduje a pomáha nám.
V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 31. mája 2020, na sviatok Zoslania Ducha Svätého
Utrpenie utečencov počas pandémie narastá paradoxne najmä vo vyspelých krajinách, akými sú Singapur, Malajzia, Thajsko či Južná Kórea. Nielenže sú tamojší utečenci odlúčení od svojich rodín, ale často musia čeliť aj vykorisťovaniu v práci. Malajzia a Singapur tento problém najprv ignorovali, potom utečencov umiestnili do zariadení, v ktorých sa vírus začal masovo šíriť. Mestský štát Singapur, v ktorom pracuje takmer jeden a pol milióna utečencov, uzavrel okolo 300 000 z nich do približne 40 ubytovní, kde sa tiesni 10 – 20 ľudí v jednej izbe. V apríli bolo už 25 000 z nich infikovaných. Oproti tomu v Malajzii polícia začiatkom mája mnohých utečencov s použitím násilia uväznila. Na novinárov, ktorí chceli o takomto postupe upovedomiť verejnosť, bol vyvíjaný nátlak. V krajine žije približne 5,5 milióna utečencov, z ktorých viac ako polovica nie je úradne evidovaná.
Tvrdé zaobchádzanie neminulo ani tisícky nelegálnych pracovníkov v Thajsku. Keď príslušné úrady zistia, že ich dokladom vypršala platnosť, pracovníci sú umiestnení do špeciálnych detenčných centier. Budovy centier majú kapacitu okolo 500 ľudí, no v nehumánnych podmienkach sa ich tam tiesní viac ako dvojnásobok. Medzi nimi sú aj Rohingovia, nelegálni prisťahovalci z okolitých krajín a veľká skupina pakistanských kresťanov, ktorí utiekli zo svojej krajiny pre násilie alebo diskrimináciu. Nie sú to len ľudia, ktorí si hľadajú prácu, ale aj ľudia, ktorým v ich vlasti hrozí smrť.
V Južnej Kórei vláda aktívne vyhľadáva neevidovaných utečencov, ktorí žijú v nevyhovujúcich podmienkach na preplnených miestach. Vzhľadom na zlý hygienický stav tu je vysoké riziko prepuknutia masového šírenia Covidu-19. Množstvo nelegálnych utečencov sa ukrýva pred úradmi zo strachu, že dostanú príkaz na vyhostenie. Podľa predsedu vlády Chung Sye-kyuna by však okolo 380 000 nelegálnych utečencov malo dostať pomoc a lekársku starostlivosť bez obáv z deportácie: „Ak ich označíme za nelegálnych prisťahovalcov a budeme voči nim zavádzať reštrikcie, budú sa ešte viac skrývať a vznikne nám tu bludný kruh.“ Chung Sye-kyun dodáva, že vládne opatrenia by mali mať skôr charakter karantény než kontroly migrácie.
V najmenej rozvinutých krajinách Ázie sa problémy týkajú predovšetkým vnútorných migrantov a vyhostených osôb. Svetový potravinový program OSN poskytuje potravinovú a peňažnú pomoc ľuďom postihnutým konfliktmi, násilím a prírodnými katastrofami a v súčasnosti je jedným z jeho cieľov pomoc obyvateľom Mjanmarska. Ide predovšetkým o 245 000 vnútorne vysídlených osôb a ľudí zapojených do konfliktov v mjanmarských štátoch Chin, Kachin, Shan a Rakhine. OSN pomáha aj utečencom, ktorí sa vracajú do svojej vlasti. Odhaduje sa, že v súčasnosti sú po celej Ázii roztrúsené asi 3 milióny vracajúcich sa utečencov.
Problémom vnútornej migrácie sa zaoberá aj Vietnam. Ľudia z veľkých miest (napr. Hočiminovo Mesto) sa zhromažďujú do dedín, kde si ale nemôžu nájsť stálu prácu. Hľadajú si preto aspoň príležitostnú prácu, ktorú vykonávajú za nedostatočný plat. Prieskum, ktorý vykonalo Ministerstvo práce, ukazuje, že väčšina z nich je vo veku od 18 do 35 rokov a že 60% tvoria ženy. Z prieskumu tiež vyplynulo, že 65% pracovníkov tvoria nekvalifikovaní robotníci živiaci sa príležitostnými prácami vykonávanými v nebezpečnom prostredí. Mnohí z týchto vnútorných migrantov nemajú riadnu pracovnú zmluvu, a preto ani žiadne sociálne či zdravotné poistenie.
Večer na sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi požehnal kardinál Malcolm Ranjith základný kameň Misijného domu na Srí Lanke vo farnosti svätého Šebastiána v Negombe, neďaleko hlavného mesta Kolombo. Tento dom bude postavený z príspevkov veriacich zo Slovenska, ktoré sa vyzbierajú počas veľkonočnej výzvy, ktorú trvá do konca júna 2020. Začiatku výstavby sa zúčastnili miestny veriacich, kňazi a národný riaditeľ Pápežských misijných diel na Srí Lanke Basil Fernando Rohana.
V Kostole svätého Šebastiána v Negombe zomrelo po samovražednom bombovom útoku na minuloročnú Veľkonočnú nedeľu 115 ľudí. Krv a zvyšky tiel boli po stenách celého kostola. Chrám sa stal po tomto hroznom čine doslova pútnickým miestom. Misijný dom bude slúžiť pre kňazov, rehoľné sestry a pútnikov ako miesto pomoci a starostlivosti o rodiny zasiahnuté teroristickými útokmi.
„Stavba misijného domu je potrebná. Veľmi si cením vašu lásku a solidaritu s obeťami a ich rodinami po bombových útokoch v apríli 2019. Ďakujem vám a želám veriacim na Slovensku veľa Božieho požehnania pri všetkých ich dielach.“ povedal kardinál Malcolm Ranjith, kolombský arcibiskup.
Na webovej stránke Farnosti svätého Sebastiána čítame aj takýto text: „Stratili sme milované sestry a bratov našej farnosti. Modlime sa, aby sa ich mená oslávili ako mená mučeníkov Srí Lanky. Náš milovaný kostol sa na Veľkonočnú nedeľu ponoril do krvavého kúpeľa. Teraz máme kostol požehnaný krvou našich hrdinov. Chceme osláviť tvoje meno, Pane. Naša viera nezomrela. Nech títo mučeníci chránia náš kostol i farnosť.“
Misionár Ondrej Pešta SVD nadväzuje na úspešnú misiu jezuitov z roku 1692. V Amazónii v Čikitánii je viera ľudí dodnes živá, dodnes tam stoja typické chrámy postavené jezuitmi a obrady Veľkej noci dones sprevádzajú priam magické procesie. Film podporili aj Pápežské misijné diela na Slovensku.
Väčšou hrozbou ako koronavírus je pre Indiu narastajúci hlad a chudoba. Aktivisti za ľudské práva a kresťanskí dobrovoľníci vyzvali vládu, aby zabezpečila dodanie potravín pre najchudobnejších a pre tých, ktorí v dôsledku dlhodobej karantény (platná od marca 25. až 30. júna) prišli o prácu. Jezuita Irudaya Jyothi zapojený do kampane za právo na jedlo v Západnom Bengálsku zdôrazňuje niekoľko nezrovnalostí v súvislosti s vládnym distribučným programom, ktorý je určený najmä pre chudobných: „Pokiaľ sa tieto problémy nevyriešia, hladujúcich bude stále pribúdať. Nedávno sa v médiách hovorilo o tom, že chudobní nemajú čo jesť, ale nezdá sa, že by to vládu trápilo. Príkladom je štát Haryana, kde sa namiesto riešenia hladu plánuje výroba etanolu z pšeničných zŕn.“
Kapucín Nithya Sagayam, bývalý tajomník Komisie pre spravodlivosť a mier Katolíckej biskupskej konferencii v Indii, hovorí, že zabezpečiť jedlo pre hladných v súčasnosti nestrpí žiaden odklad. Úlohou vlády je podľa neho hľadať nové spôsoby zmiernenia chudoby počas stavu núdze, keď hospodárstvo krajiny dramaticky upadá. Katolícka cirkev v Indii robí všetko pre to, aby poskytla jedlo najzraniteľnejším skupinám a vnútorným migrantom, ktorí počas posledných troch mesiacov prekonávali dlhú cestu. Jednou z mnohých aktivít kresťanskej Rady pre výskum, vzdelanie a rozvoj, ktorú spravuje Indická misijná spoločnosť, je zabezpečenie jedného teplého jedla denne pre 36 000 študentov a znevýhodnených detí v 75 školách v Jharkhande.
V Bombaji (západná India) kŕmia chudobných rehoľné sestry s pomocou laických dobrovoľníkov. Sestra Lavina D’Souza, riaditeľka Bombajského sociálneho centra, hovorí, že pomáhajú najmä rodinám robotníkov, nezamestnaným, pracujúcim v domácnosti a ďalším, ktorí žijú v chudobe. Podľa údajov Svetovej banky v dôsledku karantény upadne do extrémnej chudoby najmenej 12 miliónov indických občanov. Podľa odhadov miestnych inštitúcii bolo v krajine len v apríli okolo 122 miliónov nezamestnaných. Ashwajit Singh, výkonný riaditeľ poradenskej spoločnosti „IPE Global“ varuje, že Indov usmrtí skôr hlad ako vírus. Cituje pritom štúdiu OSN, podľa ktorej môže až 104 miliónov Indov klesnúť pod hranicu chudoby stanovenú Svetovou bankou vo výške 3,2 dolára denne pre krajiny s nízkym príjmom. To by znamenalo nárast počtu ľudí žijúcich v chudobe zo súčasných 60% (812 miliónov občanov) na 68% (920 miliónov). Takéto čísla krajina naposledy zaznamenala pred desiatimi rokmi.
Závažná ekonomická kríza, ktorá sa v Libanone ešte viac zhoršila v dôsledku pandémie, spôsobila nárast spontánnych iniciatív ľudí v oblasti poľnohospodárstva. Mnohí z nich začali po prvýkrát obrábať malé kúsky pôdy, dokonca aj na území miest, aby si vypestovali vlastné ovocie a zeleninu pre svoju obživu a pre potreby svojich rodín. Tieto iniciatívy priamo podporujú viaceré cirkevné inštitúcie v krajine. Chcú pomôcť zorientovať sa predovšetkým mladým ľuďom, ktorí sa vracajú do poľnohospodárstva, aby zabezpečili jedlo pre svoje rodiny v čase krízy.
V utorok 2. júna sa maronitský patriarcha Bechara Boutros Rai zúčastnil na úvodnom stretnutí, ktoré odštartovalo poľnohospodársky školiaci projekt „Krajina vášho pokladu“. Tento projekt prebieha pod záštitou združenia Klub zeleného Libanonu a je určený pre mladých ľudí zaujímajúcich sa o poľnohospodárske aktivity. Projekt podporili aj libanonské Ministerstvo poľnohospodárstva, jezuitská Univerzita sv. Jozefa v Bejrúte a maronitské Patriarchálne centrum pre ľudský rozvoj. Riaditeľ maronitského centra, otec Tawfiq Bou Hader, označil iniciatívy spojené s návratom mladých ku práci so zemou za dôležitý znak ich túžby znovu objaviť poklady svojho národa. Príhovor predniesol aj patriarcha Rai, ktorý osobitne apeloval na Libanoncov žijúcich v zahraničí a vyzval ich, aby nestratili svoje korene, ktoré boli zachované aj vďaka obnove poľnohospodárskych činností.
„Dom, ktorý stratí svoju matku, sa znova zíde len veľmi ťažko,“ hovorí patriarcha, „ ak stratíme puto s našou vlastnou krajinou, bude ťažké znovu sa navzájom stretnúť ako Libanončania. Nech nás to povzbudzuje, aby sme nezabúdali na starostlivosť o našu krajinu.“
Pandémia a s ňou spojené karanténne opatrenia výrazne vplývajú na milióny chudobných a marginalizovaných Filipínčanov, z ktorých sú mnohí odkázaní na svoju dennú mzdu. Podľa odborníkov sa kríza najdôraznejšie prejaví v hospodárstve, kde po sebe zanechá milióny nových chudobných a zhorší sa ekonomická a sociálna nerovnosť v krajine. Potvrdzuje to aj Catherine Dela Cruz, katolícka dobrovoľníčka zapojená do cirkevného programu pomoci v hlavnom meste Manila: „Chudobní zažívajú neistotu príchodu potravinových zásob a istotu hladu. Chudobné komunity v mestách silno zasiahla karanténa, ktorá bola na Filipínach vyhlásená už 15. marca. Mnohí ľudia stratili prácu a nevidia pred sebou žiadnu cestu, ktorou by si mohli zabezpečiť jedlo.“
Cirkevné organizácie pomáhajú chudobným v rôznych oblastiach viacerými spôsobmi. V spolupráci s vládou a občianskymi združeniami poskytujú týmto komunitám základné potraviny, akými sú ryža, zelenina, mäso či ryby. Flaviano Villanueva, zakladateľ jednej z miestnych nadácií, ktorej cieľom je nakŕmiť hladných v Manile, konštatuje: „ V týchto náročných chvíľach sa každý musí stať misionárom lásky a solidarity s tými, ktorí to potrebujú.“ Jeho nadácia poskytuje priestor bezdomovcom, ktorým dáva šancu zmeniť ich životy. Zaručuje im systematický prístup a dôstojné zaobchádzanie, aby sa aj tí najchudobnejší mohli znova integrovať do spoločnosti.
Biskup Bishop Broderick Pabillo, apoštolský administrátor Manily, nedávno vyzval všetkých prispieť svojím dielom k charite a dobročinnosti, ktoré nazval „bránou“ k svätosti. Zdôraznil tiež potrebu vzájomnej podpory a solidarity medzi ľuďmi navzájom.
Filipíny čelili veľkým ekonomickým a sociálnym rozdielom dávno pred vypuknutím pandémie, čo situáciu ešte zhoršuje. Napriek postupným uvoľňovaniam opatrení od 1. júna sú na tom mnohé sektory ekonomicky veľmi zle. Približne 70% prevádzok sa síce od júna znova otvorí, no rovnaké percento zamestnancov sa nebude môcť vrátiť do práce, keďže mnohé podniky začali pre pokles ziskov s hromadným prepúšťaním. Medzi najhoršie zasiahnutých patria napríklad vodiči a zamestnanci v dopravnom sektore, ktorí počas uplynulých troch mesiacov nedostali svoju mzdu. Podobne je na tom vyše 50 000 učiteľov, ktorí sa stali obeťami politiky „žiadne vyučovanie, žiaden plat“. Politickí poradcovia, finanční experti a zástupcovia občianskych spoločností v súčasnosti diskutujú o vplyvoch pandémie nielen na obyvateľstvo Filipín, ale aj na obyvateľstvo celej juhovýchodnej Ázie, zvažujúc nové možnosti regionálnej spolupráce. Podľa Ázijskej rozvojovej banky so sídlom v Manile pandémia ohrozuje zdravie, živobytie a sociálne blaho väčšiny krajín Ázie a Tichomoria. Banka reagovala na krízu už od jej vypuknutia, s dôrazom na núdzový stav v zdravotníctve, ekonomické dopady a hľadanie stimulov na oživenie hospodárstva. Viac ako 5 miliárd dolárov putovalo z banky do rozvojových krajín, akými sú Bangladéš, Bhután, India, Indonézia, Kirgizská republika, Mongolsko či Filipíny.
O deti sa starajú už 73 rokov. Kŕmia ich, šatia, vychovávajú a potom vracajú do ich pôvodných komunít. Už od roku 1947 sú eritrejskí otcovia vincentíni (v misiách známi ako lazaristi) spolu so sestrami vincentkami (príslušníčky Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul) nablízku maličkým, obzvlášť tým najchudobnejším a najzabudnutejším z nich. Za svoju prácu misionári nežiadajú nič – práve naopak, rešpektujú miestnu kultúru a tradície.
Lazaristi prišli do vtedajšieho Etiópskeho cisárstva v roku 1839 v stopách učenia vincentínskeho misionára sv. Justína de Jacobis. Vybudovali si štruktúry a pomáhali chudobným. Po istom čase bol však na čelo vincentínov vymenovaný francúzsky duchovný. Talianske koloniálne úrady sa obávali, že sa misionári dostanú pod francúzsky vplyv, čo bolo pre nich neprípustné, keďže Francúzsko a Taliansko boli v tom čase znepriatelené štáty (pozn. Eritrea bola v tom čase talianskou kolóniou). Lazaristi boli preto nútení opustiť Eritreu, ale ich spomienky nevybledli a väzby, ktoré si vytvorili s touto malou krajinou, sa nepretrhli. V tridsiatych rokoch, keď Taliani využili Eritreu k napadnutiu Etiópie, boli lazaristi povolaní slúžiť ako vojenskí kapláni v talianskej armáde a ich vzťah s Eritreou sa znova posilnil. Na konci druhej svetovej vojny sa niektorí z nich rozhodli nevrátiť sa do Talianska. Vtedajšiu situáciu nám približuje lazarista Joseph Zeracristos: „ Ľudia boli veľmi chudobní. Veľa žien umieralo pri pôrode a deti sa stávali sirotami. V roku 1947 sa lazaristi spolu s vincentkami rozhodli postarať sa o tieto deti. Prvé štyri bábätká privítali na prvom poschodí svojej ubytovne.“
Takto sa začal projekt záchrany životov detí, ktorý odvtedy pokračuje nepretržite. „Eritrea je malý a hrdý národ, no tiež veľmi chudobný,“ hovorí otec Zeracristos. „ Zdravotná starostlivosť sa časom, nanešťastie, veľmi nezlepšila. Výnimkou bolo len krátke obdobie v 90. rokoch po skončení občianskej vojny, v ktorom vláda vytvorila veľa zdravotníckych zariadení. Nastávajúce matky sú tu stále vo veľkom ohrození.“
Misionári každoročne vítajú v meste Hebo (sídlo Sanktuária sv. Justína de Jacobis) približne 38-45 nových prírastkov. Spočiatku sa o nich starali až do veku 18 rokov, neskôr túto dobu obmedzili do šiesteho roku života, kedy sú deti vracané do svojich pôvodných komunít. „ Prichádzajú ku nám deti z pravoslávnych, moslimských či katolíckych rodín,“ vysvetľuje otec Zeracristos, „ prijímame ich všetky, ale vždy rešpektujeme ich kultúru a ich vieru. Ak sú moslimovia, nekrstíme ich, ak sú pravoslávni, rešpektujeme ich vyznanie. Po opätovnom začlenení do ich komunít sa o ich náboženské formovanie starajú ich príbuzní.“
Každý rok na sviatok sv. Justína do Jacobis (30. júl) sa mnohí otcovia so svojimi deťmi vracajú do Heba, aby sa poďakovali lazaristom za ich pomoc a podporu. Čo je však kľúčom k úspechu tohto dlhoročného projektu? Vysvetľuje opäť otec Zeracristos: „ Je za tým veľa aspektov, predovšetkým tu ide o projekt celej eritrejskej lazaristickej spoločnosti, nie o projekt jedného misionára. Od roku 1947 sme prevzali zodpovednosť a neustále sa posúvame vpred. Po druhé, neoceniteľnú pomoc dostávame od mnohých štedrých Talianov, ktorí nás napriek veľkej vzdialenosti neprestávajú podporovať, aby sme sa mohli postarať o našich maličkých. Nikdy našich maličkých neopustíme. Budeme im nablízku, aby sme im pomohli rásť a stať sa dobrými občanmi. “
